Tak som premýšľala nad tým, že vplyvom rýchlo meniacich sa vzťahov jak rodinných tak partnerských, dochádza k tomu že rodičia sú zaneprázdnený prácou aby stíhali ako tak všetko vyplatiť a následne z nedostatku financií vznikajú aj problémy s rodičmi. Keďže pre mladých je často osamostatnenie sa vykúpením, hneď ani nepostrehnu, že babka je veľkým prínosom v učení a komunikácií pre rast dieťaťa. Seniory, na dôchodku sa často cítia sami, nepotrebný a odkladný. Na druhej strane, si veľa mladých nemôže dovoliť ísť do práce lebo nemá kto zostať s detmi, alebo si dať zaplatiť opatrovateľku. Takto by sa zabylo jednou ranou 2muchy.Dôchodcovia by sa venovali deťom, deti by sa zo skúseností seniorov veľa naučili a ony by sa cítili potrebný, milovaný a veselší. Ako to vidíte vy? Vopred ďakujem za všetky váše názory a reakcie.
il*ča
No nevím...mam potomky ve veku, v kterem jsem já uz deti mela. Ted ale není bezné rozrodit se po dvacatych narozkách takže zatim jsou pripadná vnoucata v nedohlednu. Navíc- do důchodového věku mi schází skoro 20 let, takže bych se o vnoučata nějak výrazně starat nemohla. Na druhou stranu - doufám, ze až nejaká vnoucata budou, budu s nimi mit tak bájecny vztah, jaky byl mezi mnou a mou babickou. Babicka mela 47 let, když jsem se narodila, takže taky pracovala- dost tezce, k tomu zahradka, nejaka domací zveř...a přesto jsme u ní travili kazdy vikend, všechny prazdniny... moc nás toho naučila. A kdyz jsem byla nemocna a nemohla za ni prijet, prijela ona z mnou. Považuji za stestí, že když pred 7 roky umřela, byla jsem u toho a mohla ji držet za ruku a zavrit oci.