Viem, už to tu bolo milionkrát spomínané...ale zaujíma ma, či ste sa naučili postupom času nežiarliť, osvojili ste si nejakú teóriu, ktorá vám v tom pomáha...atď?Ja mám pocit, že sa to učím, dosť som v tom pokročila. Aj keď, možno je to len moja ilúzia, lebo som po dlhodobom vzťahu a teraz začínam spoznávať nového človeka.Skôr sa mi to strieda, že keď ho dlhšie nevidím, tak sem tam hútam o tých jeho kamoškách, ale po stretku s ním som úplne v pohode a nič a nikto mi nevadí (akoby mi dobil baterky a tým, že mi vždy venuje maximálnu pozornosť:D Vždy si predstavím, aké by to bolo, keby mňa v tom niekto obmedzoval (čo som aj zažila)a potom sa vrátim k tomu neriešeniu.ďalej ma zaujíma, čo si myslíte o tom, keď s tým druhým hráte scénku a on vyjadruje cez tú fiktívnu osobu nejaký svoj názor (na žiarlivosť, neveru). Myslíte, že ide len o fantáziu, alebo to môže byť jeho skutočný osobný názor (skrytý za nejakú postavu, ktorú hrá?)?
Countess
Stačí sa vžiť do úlohy aj žiarliaceho aj toho obmedzovaného žiarlením... Človek potom dôjde k otázke, načo je to vlastne dobré a čo tým zmení Akurát tak na žalúdočné vredy a zhnusenie radosti zo života obidvom.