Viem, už to tu bolo milionkrát spomínané...ale zaujíma ma, či ste sa naučili postupom času nežiarliť, osvojili ste si nejakú teóriu, ktorá vám v tom pomáha...atď?Ja mám pocit, že sa to učím, dosť som v tom pokročila. Aj keď, možno je to len moja ilúzia, lebo som po dlhodobom vzťahu a teraz začínam spoznávať nového človeka.Skôr sa mi to strieda, že keď ho dlhšie nevidím, tak sem tam hútam o tých jeho kamoškách, ale po stretku s ním som úplne v pohode a nič a nikto mi nevadí (akoby mi dobil baterky a tým, že mi vždy venuje maximálnu pozornosť:D Vždy si predstavím, aké by to bolo, keby mňa v tom niekto obmedzoval (čo som aj zažila)a potom sa vrátim k tomu neriešeniu.ďalej ma zaujíma, čo si myslíte o tom, keď s tým druhým hráte scénku a on vyjadruje cez tú fiktívnu osobu nejaký svoj názor (na žiarlivosť, neveru). Myslíte, že ide len o fantáziu, alebo to môže byť jeho skutočný osobný názor (skrytý za nejakú postavu, ktorú hrá?)?
mitea
Ja osobne som vo vztahu bola závislá i nezávislá. Som vodnár a sloboda je pre mna zivotne dolezitá a poskytujem ju aj partnerovi.Nerobila som ziarlivé scény,prezívala som skor bolest zo straty a straty dovery. Partner ma urcitým sposobom ukotvoval v mojom zivote,dávalo mi to väcsiu energiu popasovat sa s vlastnými problémami.Dávalo mi to väcsiu silu ... Clovek je tvor osamelý a preto je prepojený zo vsetkými.S niektorými viac ,alebo menej. Vzdy som rada,ked vstúpi do mojho zivota niekto dobrovolne a máme medzi sebou absolútnu doveru,takze som tvor nejak závislý na tom druhom a pritom nezávislá v myslienkach a konaní.... Viem pochopit neveru aj odpustit,ale nezvládam bolest,ked je nevera opakovaná...pre mna v tom momente vztah koncí a odchádzam...