Partnerský vzťah ako pasca - Diskuze a zkušenosti

Nasiel som na nete dobry a hlavne vystizny clanok na tuto temu.A vzhladom k tomu,ze vztahy su celkove najpreberanejsie temy tak myslim ze sa v nom najde uplna vecsina tu pritomnych Zahŕňa aj rodinu, deti a pod. Svet a celá spoločnosť nás formuje uveriť tomu, že šťastie, naplnenie a zmysel tkvie v partnerovi či deťoch. A tak sa pripútam k partnerovi či rodine a toto pripútanie, táto psychická závislosť, spôsobuje neurózu. Pozor ale nepíše sa proti partnerovi a rodine, to tak nie je mienené, bolo by to absurdné a nesprávne. Píše sa o nevedomí, našich motívoch a tom, čo ma ženie k pripútaniu, k tomu, že partner sa stane pre mňa jediným stredom sveta. Píše sa o tom, že im treba dať hodnotu, takú aká im patrí a nie takú po akej túžim. Sleduj ďalej, nie je to nič strašné. Práve naopak ak uvidíš to celé, budeš žasnúť, budeš tým celým nadchnutý i keď to môže byť trebárs smutné, kde to vlastne žijeme. Celý svet je viacmenej v neuróze. Čo znamená ak poviem, že ťa milujem? Skúmali sme to niekedy, pozreli sme sa na to zhlboka, mali sme vôbec záujem? Svet je zvláštne miesto, nie je vôbec ľahký, nie je to prechádzka ružovým sadom. A tak ja som zmätený človek, človek prázdny a osamelý. Preto hľadám nejaké bezpečie a istotu, niečo na čo sa môžem spoľahnúť, niečo čo pretrvá, niečo k čomu sa primknem a to ma zohreje, proste hľadám nejaké útočisko. Partner je na to ako stvorený. Aby som v ňom našiel to bezpečie, tú istotu, znamená to, že si ho musím pripútať, že ho musím vlastniť, že je môj, musím si ho strážiť. Ale môže vôbec láska zviazať takto ľudskú bytosť? Spoločnosť nás núti si myslieť, že žiarlivosť je prejav lásky. Žiarlivosť je prejav môjho zmätku, môjho strachu, že ma partner opustí a že potom ostanem sám. Ide mi o seba a to svoje napokon, čo je sebeckosť a tá je viac či menej vlastná nám všetkým. Starám sa o teba, obdaruvávam ťa nielen kvôli tomu, že ti to spôsobí radosť ale aj kvôli tomu, aby som si ťa zabezpečil pre seba. Ak ma partner opustí, budem stratený, lebo moje puto, moje psychologické pripútanie sa naňho je preťaté. Z tohto som zdesený, z nasledujúcej prázdnoty. Už som si zvykol. Nejde mi až tak úplne o partnera, ale o moju prázdnotu, ktorú vypĺňal. Vidíš ten rozdiel, to naše sebectvo, ten strach? Zdá sa, že kde je nejaký strach - čo by bolo ak by si ma opustil, tak tam nie je láska, lebo hlavný nevedomý motív je, že ja teba používam ako prostriedok pre svoje šťastie, ako bytosť nie si pre mňa až tak podstatná. Nikomu tu až tak v skutočnosti na nikom nezáleží, záleží len vtedy ak je druhý prostriedok na vyplnenie môjho šťastia. Ale to je pripútanie a to je forma sebeckosti, takže zase ide len o mňa napokon a nie až tak o druhého. Napr. niektoré ženy hrajú rolu matky, ale bez tejto role by boli stratené a preto to nemá hodnotu. Vidíš akú hru mi ľudia hráme, hráme rolu matky, otca, partnera či kamaráta atď, hráme rolu gurua ako trebárs teraz ja, ako predstierame a my to všetko vieme, len uveríme tej hre, ktorú hráme a náš zmätok nám bráni v tom, aby sme sa na to vôbec pozreli. Radšej pichneme hlavu do piesku ako pštros. Ale práve toto je podstata neuróz a depresií. Asi sa budeš teraz brániť, odmietať to, prípadne to uvidíš na iných ale budeš si myslieť, že ja som iný. Ale polož si otázku, mám ja vôbec záujem uvidieť pravdu o láske a partnerstve? V úplnej úprimnosti si sám odpovedz na to. Ak nechceš vedieť a vidieť, nepohne s tebou nič na svete a celý život či ešte aj ďalej budeš mať ten neurotický spoločenský vzorec nesprávnych hodnôt. Článok nepresvedčuje, každá forma viery je zbytočná, rozumová hračka, ktorá nemá hodnotu. Ide o vhľad, reálne videnie, to je niečo úplne iné ako porozumenie. Pozeraj ďalej – poláskam ťa, pocmukám ťa, pomojkám ťa, niečo ti kúpim atď je to prejav náklonosti, je to prejavom lásky. Vyznie to tak pekne a logicky nie? Ale v najbližšom okamihu vycerím zuby, pohádame sa, kričíme na seba, sme jeden proti druhému, v tom čase ale aj inokedy ťa nenávidím. O týchto protikladoch je náš vzťah. Ľudí zaujíma len toto pozitívne a negatívne berú ako súčasť života, nevenujú tomu pozornosť. A to je chyba a preto nevidia vzťah taký aký v skutočnosti je. Prestaň sa zaujímať o to pekné vo vzťahu, lebo to oči neotvorí. Ak budeš hlbšie stane sa ti to nepodstatným. To pozitívne je prevažne v skutočnosti len pozitívna vlna zmätku, ktorá hľadá bezpečie. Ak sa zameriam na seba v čase konfliktu, teda na to negatívne, lepšie a správne povedané na to nemilé, tak odtiaľto a z tohto uvidím seba takého aký naozaj som, spoznávam sa a z tohto uvidím, aj štruktúru a koreň môjho vzťahu, uvidím to, že teba mám vlastne na háku. Ale nemám ťa na háku ako prostriedok k naplneniu, lebo potom sa obnaží môj strach a zmätok. Je to viditeľné? Ide nám prevažne vždy len o seba a to svoje a partner je len prostriedok ako nájsť bezpečie, istotu, teplo, útočisko a trvácnosť v tomto zvláštnom svete. Odtiaľto sa uvidí aj to, že to čo som nazýval láskou, láskou nie je. Svoj zmätok, čo je strach, sme zidealizovali a nazvali láskou. Hľadám bezpečie, lebo som neistý, zmätený a to je vlastné nám všetkým a preto sa musím pripútať na partnera práve toto pripútanie spôsobuje rôzne neurózy, prípadne depresie, ktoré niekedy vybublájú i bez zjavnej príčiny. Tieto vznikajú ak človek, vkladá zmysel, šťastie a naplnenie tam, kde to proste nie je a jemu to život ukazuje ale on cez to všetko stále hľadá to naplnenie v peniazoch, osobe či nejakom duchovne. Tak tento rozpor je príčina neuróz. Ak by som bol bez partnera stratený, tak nemám k nemu reálny vzťah, lebo ho využívam pre seba, pre svoj zmätok. Svoju lásku iba hrajeme a predstierame a dobre to vieme, len od toho utekáme a nechceme ísť do hĺbky a pozeráme sa na to z pozitívneho hľadiska a preto to nemôžeme ani vidieť. Možno človeku vznikne otázka, že ak je nesprávne sa pútať k partnerovi, že potom bude chladný, že to je divný vzťah potom. Nie je tak. Ide o to, že človek sa potom pohybuje zo životom a nežije strachom čo bude. Ak sa niečo stane, tak potom sa to bude riešiť. Nepremýšľa nad tým, práve toto premýšľanie tvorí strach, skôr žije prítomným a vie, že nemôže budúcnosť zviazať do svojich predstáv a túžob, lebo život sa mení a preto je absurdné požadovať stálosť, teda niečo trvalé, čo znamená bezpečné. V partnerovi nie je nijaké šťastie ani naplnenie, neexistuje v ňom žiadne bezpečie, trebárs na čas áno, ale potom nám to život ukáže v plnej realite, že tak nie je. Partner je spolupútnik. Ak niekto v niekom hľadá šťastie, nájde v ňom len neštastie.