Slivkový lekvár (povídka) - Diskuze a zkušenosti

Slivkový lekvár.Rytmický zvuk vlaku ho neuspával jako inokedy,stále se mu před očami objavoval ten istý obraz..Kus travertínového kvádra,ktorý dopadol len pár decimetrov od miesta,kde stál.Pracoval v kameňolome jako majster a chlapi,ktorých mal na starosti boli trochu ťažký oriešok.Dnes sa po dlhšej dobe opäť nadrúľali,nepripevnili dobre blok kameňa a tento sa pri presúvaní na skladovaciu plochu uvoľnil a spadol dole.Našťastie sa mu nič nestalo,ale ten pocit závanu smrti akosi zo seba nedokázal striasť.Utrel si kvapky potu z čela.Nepojde hneď domov,zastaví sa na záhrade a pozbiera slivky,v sobotu sa urobí slivkový lekvár.Aj keď bol typicky mäsový typ,parené buchty s domácim slivkovým lekvárom, posypané holandským kakaom a poliate maslom mal veľmi rád.Podvedomo nadýchol ich imaginárnu voňu. Ani si neuvedomil ako rýchlo ubieha čas,vystúpil na poslednú chvíľu.Zo stanice to mal na záhradu ani nie pol kilometra.Sadol si na chvíľku pod košatý orech,započúval sa do štebotania vtáčikov,ale vnútorné napatie nie a nie povoliť.„No nič pojdem na tie slivky“,povedal si v duchu,"lebo Magda ma bude zháňať,kde tak dlho trčím“.Pozbieral slivky do pripravených košíkov ,a keď skúmavým pohľadom kontroloval svoje dielo,všimol si,že na poslednom stromčeku, úplne na vrchu zostali tri krásne veľké kusy.Vyškriabal sa do koruny stromu a snažil sa dosiahnuť na slivky…zrazu sa mu před očami znovu objavil záber padajúceho kameňa …..Preľakol sa a posunul nohu na konári príliš dopredu…a posledný zvuk,ktorý počul bol akoby výstrel,šľahnutie…… konár pod ním sa zlomil,a on padal z výšky niekoľkých metrov na zem……************Otvoril oči,v prvej chvíli sa nedokázal zorientovať,v hlave mu behali myšlienky ako stádo splašených koní.Vzápatí si uvedomil ostrú bolest v lýtku pravej nohy,pokúsil sa vstať.Šlo to ťažko,zle sa mu dýchalo.„Musíš sa odtiaľ dostať“, znelo mu v hlave,“lebo tu skapeš a nikto ťa nenájde“.Zmobilizoval všetky sily,aby mohol ošetřiť poranenú nohu - na holeni visela časť mäsa odrezaná kusom vlnitého plechu,na ktorý narazil při páde na zem.“Ešte,že při sebe nosím čistú vreckovku,“pomyslel si .Vytiahol z náprsného vrecka veľkú bielu vreckovku s tmavomodrým lemom,položil ju na ranu,prikryl igelitovým sáčikom a oviazal roztrhanými kúskami starého plátna.Na zničené,zakrvavené nohavice si natiahol staré montérky.Pomaly sa vliekol na stanicu – domov to mal 7 km,takmer s nadľudským úsilím nastúpil do vlaku.Vagón bol poloprázdny,ani sprievodca neprišiel preštiknúť lístok.„Malú“ stanicu mal kúsok od činžiaku,ale aj tak tých 200m,ktoré musel peši prejsť mu pripadalo nekonečných. Tridsať schodov do bytu,ktoré vždycky vybehol na jeden záťah,vyšiel po jednom veĺmi pomaly,opierajúc sa o zábradlie.Ani nevedel,či si nezabudol kľúče na záhrade.Dorazně pritlačil na zvonček.„Čo tak vyzváňaš,nevzal si si…“(kľúče už zostali nevyslovené v krku),“pre Kristove rany,Dundo,čo sa ti stalo,si celý zelený,“ s vydeseným výrazom ho vítala manželka.„Spadol som zo slivky,mám odrezaný kus mäsa na nohe,musíme na chirurgiu“.Manželka medzitým volala do nemocnice:“Nemajú sanitku,bude až za hodinu“.„Tak pojdeme autobusom“.„A vydržíš to ?Určite si stratil veľa krvi“,strachovala sa manželka.Musí to vydržať,musí,sily mu dochádzali,zle sa mu dýchalo,holeň ho pálila jako oheň,chcelo sa mu zatvoriť oči a nechať sa unášať do ničoty,ktorá mu pod viečkami kreslila víry farebných špirál.„Poďme,čím skor tým lepšie“.Čakalo ho opäť 30 schodov,200 m na zastávku autobusu,10 minút cesty autobusom a ďalších 300 m až do čakárne chirurgickej ambulancie.Absolvoval to v akomsi polovedomí,len miestami vnímal hlas manželky,která kontrolovala jako sa cíti…..Zvalil sa na lavičku v čakárni,farebné špirály sa mu roztočily před očami.„Dundoo“…..Z diaľky počul hlas lekára,ktorý sa nad ním skláňal:“Vnímate ma ?Čo vás bolí?“S námahou otvoril oči :“Všetko pán doktor,zle sa mi dýcha…..“„Uložíme manžela na oddelenie a urobíme všetky potrebné vyšetrenia“ obrátil sa lekár k manželke „ do hodiny budeme mať výsledky“.Naklonila sa nad ním urobila mu na čele krížik a dala mu pusu, „Pánboh ťa opatruj“.„Magduš,nezabudni na tie slivky,treba urobiť lekvár…“ s námahou pretláčal slova cez vysušené ústa.Pohladila ho po vlasoch :“Už sa o nič sa nestaraj….“************Sedela před čakárňou so zloženými rukami a modlila sa,občas zavadila pohľadom o ciferník hodiniek.Asi po 1,5 hodine sa objavil lekár.„Paní Šmihulová, váš manžel je bojovník,utrpel veľkú stratu krvi,má zlomených niekoľko rebier, krv v pohrudničnej dutine,otras mozgu a stratové poranenie na holeni pravej nohy.Je neuveriteľné,ako mohol v tomto stave zvládnuť cestu domov a potom sem do nemocnice.Ale už je pod dohľadom,dostáva transfúziu,lieky proti bolesti a som presvedčený,že teraz už všetko zvládne.“