Na dvore vŕba rastieČo podobu mástarej ženyVšak smutnánebývaAj keď má koreňv zemi uväznenýDlaňamidotýka saOblohyA Slnko ťahá za nohyVietorjej častohľadí vláskyDážďnapájahlboké vráskyLen takČi možno...z LáskyĽudia jej svoju bolesť neraz zveriaPrečo tak zrovna vŕbamveria?A pamätá i bleskyhromyČasto jej ale práve človekruky zlomía zbúra jutak,ako búrajú sa staré domy...Dnes sedím u nej na priedomíČo cítia stromy?