V kruhu - Diskuze a zkušenosti

Je nedeľa poobede-skoro už večer.Som unavená. Zo všetkého.Slnko sa potuľuje nízko nad krajinou a začína krvavieť,mám ho rovno pred sebou.Láka ma."Poď sa pozrieť,ako dnes krásne zomriem".Zvrtnem volantom za mesto .Tam je ho vidieť viac.Milujem západy slnka.Sú tu jazerá, a malý lesík.Je veľa snehu.Fúka nepríjemný vietor.Ale ja potrebujem byť vonku.Mala som celý víkend návštevu. A teraz - potrebujem byť chvíľu sama.Okolo jazera ide v snehu vyšľapaná cestička.Len taká úzka.Kráčam po nej a pozerám na slnko.Už zapadlo,ale nie za hory,ale do oblakov.Tak dnes z toho nič nebude.Vlastne som tu nikdy nebola.A to som sa v tomto meste narodila.Zvláštne.Chodníček ma vedie.Vysoko nad hlavou mi fúka nepríjemný vietor.Tie vysokánske stromy ho ku mne dole nepustia.Tu dole som chránená.V bezpečí.Porast okolo sa zhusťuje.Chodníček zrazu končí,všade je to zarastené,akoby zavretá brána.Hľadám v okolí...je tu obchádzka.Mám pocit,akoby som sa dostávala bránou do iného sveta.Takého zvláštneho.Nepopísateľného.Občas musím preliezť spadnutý kmeň.Alebo podliezť.Ako v krajine škriatkov. Cestička v snehu stále pokračuje.Z jednej strany potočik,z druhej zamrznutá nehybná hladina jazera.Po pravej ruke sa mi ukazuje malý domček.V záhradke je plno náhrobných kameňov.Vyzerá to,akoby si niekto postavil dom na cintoríne.A ďaľší domček.Pri potoku zasadené vŕby na košíky.Schodíky vedúce až k vode,lavička zvúca posedieť.Aj ďaľšie domčeky lákajú-"príď,vyber si,usaď sa u nás".Začínam mám pocit,že ten chodníček v snehu je ako moja cesta životom.Prilákala ma žiara slnka,ale ono zapadlo a nehybná hladina jazera.Ale teraz pozerám na domčeky a hovorím si-tu by som chcela bývať.Občas cestička vedie k jazeru,niekto sa už predo mnou pokúšal nahliadnuť naňho zblízka a znovu sa vrátil na vyšľapaný chodníček........Ide pre do mnou.Muž na ktorého myslím .Už dlho.Ide predo mnou,občas sa obzrie,či som v poriadku,či nepotrebujem pomocť.Alebo podať ruku.Ako vtedy,keď som sa v snehu šmykla a on mi podal ruku.Prečo potrebujem mať vedľa seba niekoho,aby som mohla žiť.Aby som chcela žiť.Je veľa domčekov,v ktorých som žila,v ktorých som na chvíľu zakotvila,ale neurobili ma šťastnou.Nehybná hladina jazera.Nemenná,ako stred,ktorý je mi na dosah.A ja si všímam len domčeky.Zmráka sa a je mi zima.Som asi v polovici cesty.A nemám odvahu vstúpiť na zamrznutú hladinu jazera.Prepadla by som sa?Domčeky sa strácajú.Cítim sa sama.Keď je človek v polovici svojho života,začína sa vracať "domov".Ano.Začínam sa vracať domov.Tam,odkiaľ som vyšla.Na začiatok svojej cesty.Okolo svojho jazera.Okolo stredu.Už je skoro tma.Nikde nikto.Vyšľapaná cestička už vyšľapaná nie je.Stopy sa strácajú,už len stopy zvieracie mi ukazujú smer.Aj jazero sa mi vzďaľuje,všetko je tam nepriehľadné,husté,nedá sa prejsť.Okolo jazera je plot,už naňho nevidím,vzďaľujem sa.Plot mi nedovolí,ísť bližšie.Stopy zvierat-sú to vlastne stopy nejakých vtákov /občas vyletí z krovia niečo podobajúce sa bažantom/.Vtáčie stopy vyzerajú ako šipky.Ukazujú mojim smerom.Musím ísť za nimi,inak sa stratím.Musím sa dostať na začiatok .Sneh sa mi hrnie do čižiem.Je ho tu vyše kolien.Prepadávam sa.Mrznú mi nohy.Možno som predsa len mala vstúpiť na hladinu.Možno som nemala mať strach.Vidím cestu.Ešte chvíľu a zmrznú mi nohy.Hlavou mi prelietavajú myšlienky -ako ten vietor,čo mi fúka do očí.Driapem sa na cestu.Už som v bezpečí.Už som v bezpečí.Je tma.Občas prejde nejaké auto.Možno mi niekto zastaví.Nejaký úchylák,čo by ma zviezol,alebo sympaťák a ja sa nechám zviesť.Hoci len pár metrov."Tu mi zastavte,tam na parkovisku mám auto."Zas fantazírujem.Ako dlho sa motám stále dokola?Stále rovnaký scenár.Možno by mi predsa len mal zastaviť nejaký úchylák