Krv stromov spí v koreňoch...obloha plače, rozodratá,prázdne konáre stromov,bodajú...pod nohamisa opadané lístie sťažuje...každý jeden krok narieka...túžba po jari je silnáa cesta tak dlhá a ďaleká...keď zdvihneš uschnutý lista priložíš ho k tvári,pocítiš teplo slnka a vlhkosť letných búrok...čo krok to spomienka...čo bolo sa nevráti,ústami klasika,nevstúpiš dva krát do tej istej rieky...a ani tie brehy už nie sú čo bývali,ty si zrazu nevieš vybaviť,tú základnú zo spomienok...len mlhavý zábleska....hmla pod nohami,lenivo sa motá a plazí,had poznaniati ponúka jablko...trpko kyslé poznanie,s červíkom pravdy uprostred...malé cestičky ku slnku...biele ako sneha na konci je jar...túžba po jari je silnáa cesta tak dlhá a ďaleká...
medulka
Tok řeky jak se lety mění co roky někdy stačí den
a voda jinak pění
už nezurčí jako potok z jara jen plyne snad stala se zrada vzpomínky co zazářit by měly jsou v mlze snad skrýt se chtěly aby bolelo míň to prázdno a stesk co srdce cítí naplno a právě teď
ale je možná zralost v celém tom ukrytá že čas nám dá zkušenost a naše duše je odkrytá
.....pro nové jaro.
Triam....čekala jsem na tvé verše, mám je moc ráda.....vyplatilo se.....jsou opět úžasné.