Moje stromy - Diskuze a zkušenosti

V posledný letný ospalý mesiac, po tom poskakovaní na jednom mieste, sa jeseňnaplno rozbehla. Moje pero si vzalo letnojesennú dovolenku a aby sa mi kdesi nestratilo, išla som s ním. Naša slobodasa zrodila v jednom rannom brieždení......hmla sa lenivo prevaľujez boka na bok,z diaľky pripomína veľké, vypasené zviera,keď sa jej na krok priblížim,opovážlivo ma zhltnea tak si ešte spokojnejšie sedína fúzatom dvorea okoloidúcim hádže polenápod nohy.Ostro cítiť pulz času,riadim sa jeho kurzom,kráčam tunelom návratov,za mnou už jeseň nepríčetnekvapká svoju šeď,slnko visí na oblohe ako lampa,ktorá svieti v noci,aby sme si mysleli, že je deň,steblá trávy sa klaňajú ako klauniv cirkuse svet,iba Váh váha, či tiecť ďalej,stromy nemo hrajú strašnú pantomímua nenásytne hlcú vzduch,slnečnice sa užasnuto otáčajú za slnkom,lebo všetky sú doňho zamilované.Potom prišiel on.Žalostne opustený bocian,díval sa na mňa tak,akokeby si so mnou chcel potykať,akoby uvažoval, či sa vydať na cestu,ktorú vtákom značia krvacajúce rany leta.Podobal sa na veľkého bielovlasého vrabca,ktorý sa rozhodol každú chvíľu umrieť,zmocnil sa ho strach,že nedoletí,mal to napísané na tom smiešnom zobáku,ktorým sa ešte nenaučil usmievať.Takmer som pri ňom zabudla na cieľ svojejcesty, pero mi vyletelo z rúk, že načmárabocianovi niečo na krídla, keď v tom mizatarasila cestu naša drevená chalúpka. Akási je zhrbená, už ledva stojí nasvojích storočných roztrasených nohách. Kedysi v nej žila moja babička, ktorá mala kravu Kešuľu. Kešuľu som zbožňovala, lebomala príťažlivé nozdry. Preto nimi veľmipriťahovala muchy. A kým sa babičkav letnej páľave brodila popraskanými peramizeme, mojou úlohou bolo tie muchy z nozdier Kešule odháňať. Bola to dosť náročná prácaa tak sme sa z poľa vracali vždy veľmizrobené. Nedbajúc na únavu, tie muchy somodháňala poctivo. Bála som sa totiž, abymi Kešuľu nezožrali, lebo to neboli lentaké obyčajné muchy, ale poriadne mušiská.Určite boli mäsožravé a určite ich k námpričarovala baba Jaga. Žila v lese za dedinoua mala zelenú tvár. Pretože splývala s okolím,výborne sa jej darilo robiť ľuďom rôznezáškodnosti. Až raz na tú svoju škodoradosťdoplatila. Jedného pochmúrneho krásneho dňaletela s takou vervou škodiť do susednéholesa, že si so sebou zabudla zobrať svojdomček na stračej nôžke. Toho využili bdelídedinčania a stračiu nôžku jej podpálili.Keďže sa baba Jaga po návrate nemala kdeubytovať, premenila sa na zelenú ropuchua odskákala pod kameň v lesnej studničke.Tam žije dodnes. Napriek tomuto nebezpečenstvu sa dodedinky vždy rada vraciam. Najpôsobivejšiesú návraty v jeseni, keď kraj hrá všetkýmifarbami dúhy, akoby sa celý namočil maliarovido palety. Slnko tu svitá ešte akési neprebudené, preto vtáci po ňom veľmikričia a tak vždy zobudia aj mňa. Z poháravypijem čerstvo nakvapkanú rosu a večerznova umieram spolu so zapadajúcim slnkom.Potom taká mŕtva pozorujem ako sa na oblohemesiac prezlieka do nočnej košele. Občas sa pri mne pristaví dedko čas, oprie sa o palicu a oddychuje. Tou palicou sú jeho hodinovéručičky. Veru, niekedy ich nechá poriadnedlho stáť. Napriek tomu sa mi ešte nikdy nestalo, aby som sa zabudla vrátiť. Medzitým, kým som bola preč, moja poštová schránka predstierala katatonický spánok, len tu a tam pootvorila ťažkéviečka, aby sa jej dianie okolo nej celkom nevymklo spod kontroly. Nevymklo sa. Každú chvíľu do nej vietor navial listy. Opatrne som ju odomkla. Bola plnájesenných listov a na tom najčervenšomz nich žiarila veta: "Krásny slnečný zvyšok leta. Tvoje stromy."