Balada o nazemvstúpení - Diskuze a zkušenosti

Začiatkom augusta som znova zažila prekvapenie. Raz ráno som začula erdžať konea v záhrade mi pristal Pegas! Spod krídla muvyletel list a čuduj sa svete, na ňom bolostarosvetským písmom napísané moje meno...Toho lietajúceho koníka som skoro nespoznala.Najskôr som si myslela, že sa zamaskoval dojesenného preoblečenia. Potom však vysvitlo,že keď lietal letom svetom, jeho biela srsťneodolala slnečným lúčom a zhnedla. Vysoko nadStredozemným morom nalietal takmer 15 000 míľ.Zaujímalo ma, či sa nebál, že ho zostreliaslnečné šípy, veď mohol dopadnúť ako kedysiten Ikaros. Pegas ma prekvapil odpoveďou, žebohovia mu povolili prelet okolo nebeských brán. Musím však skonštatovať, že aj hnedá srsť mu veľmi pristane. Lenže onedlho už bude aj po lete a všetciznova zbledneme. Jeseň sa na nás už chystá. Príroda si vždy na jeseň trhá vlasy a rozhadzuje ich po zemi. Je to ťažké obdobieadolescencie, keď sa z leta stáva zima. Pegas mi prezradil, že tohto roku navštívil aj preľudnenú Indiu a zistil, že miesta je tam ešte stále dosť. Možno sa tedazmestím aj ja. Majú tam vraj Zlatý chrám, ktorý je postavený z rýdzeho 24-karátového zlata. Stavali ho dvesto rokov. Majú aj svojuposvätnú knihu. Denne o desiatej večer vynášajú zlatú knihu z chrámu na zlatých nosidlách. Kniha ide spať zo Zlatého chrámu doneďalekej budovy Akál takht. O pol piatej ráno sa táto ceremónia opakuje, lenže opačným smerom. Indovia robia tak už štyristo rokov bez prestávky. Keďže zo všetkého najviac obdivujem vytrvalosť, naozaj sa tam chcem ísťraz pozrieť. A ako inak. Do Indie poletím naPegasových krídlach.Pešo ísť nemôžem, lebo v topánkach mi zavadzajú ostré úlomky detstva, aby tak vo mnebolestne pokračovalo. Tie črepiny ma veľmiomínajú, neraz nemôžem ani pokračovať v ceste.Jednoducho povedané, nevládzem stárnuť tak rýchlo, akoby si čas prial, preto počas týchmedzipristáti plynie okolo mňa naprázdno. Lebočas má veľkú záľubu v tom, že neúprosne so sebou berie všetko, čo mu príde do cesty. Intenzívne tým pracuje na svojej úrode, veďvšetko, čo tvorí dejiny tejto Zeme je plodomjeho vášne... Tejto jari pršalo veľa a prší dodnes. Cítim sa previnilo. Celé dva týždne som savenovala svojej záľube. Zbierala som dažďovékvapky. Potom som ich na krídlach vetra poslala vysmädnutým oblakom a tie si naozajschuti poplakali. Ale tých sĺz už bolo priveľa. Kdeže je to večne sa túlajúce sa slnko! Znova sa kdesi stratilo. Svieti síce,ale celá som dohrýzená, také je zubaté. Zaujímavé, kvetom také ostré uhryznutie slnkaneublíži. Práve naopak. Môj obľúbenec fikus mazo dňa na deň prekvapil napučanými úplne novučičkými listami. Napočítala som ich do sto. Každé ráno sa mi nimi zalieča. Tájeho zelená najzelenšia! Je očarujúca! Veľmisa mi vpila do očí. Už týždeň som zelenooká. Má to svoj zmysel. Tvorím súlad s jarou. Najeseň mi oči najprv zožltnú a potom znova zhnednú. Som ako strom. Možno topoľ, možno breza,možno mám súrodencov steblá trávy, ktoré savždy nad ránom pobijú o poslednú kvapku rosy. A práve nad ránom, kedy vtáci svojím poletovaním z konára na konár strašne šuchocúlístím, lebo zobákmi rozčesávajú dlhé vlasy stromov, práve vtedy ma najčastejšie prepadnútie jasné poznania. Nikdy nevrhnem tieň na slnko, lebo som len strom, som list, som hrudka hliny. Pretomilujem všetkých svojích blížnych, hory aj rieky, svoje sny spriadam spolu s mačkou.Srdcom sa dotýkam hviezd, mravcov a na jar žltých púpav. To, ako samu seba vo všetkom nachádzamma robí šťastnou. Keď cítime, ako sme všetciso všetkým spätí a keď týmito neviditeľnýmispojivami šírime lásku, sme naozaj šťastní.Čarovné sú chvíle, keď na strome zbadám lists vyplazeným jazykom. Po návratoch z kľukatých ciest si dlhopripomínam práve tie potknutia, kedy kameňvlepil mi na topánku svoj drsný bozk...