Zámeka v něm tyzamčená na zámek Korunumáš možná ze zlatata moje v kapsemalinká je kulatá Však možná bys jedlaradši než na stříbřejídlo zas se mnouz jednoho talířekdyž jsem ti hleděltak zblízka do tváře ...a mlčel tvou krásu
alassea
V zakliatom zámku samoty sa bojí v jemnučkom vánku v okne stojí a pozerá sa do diaľky....
...rozprávky už dávno čítať prestala zo svojej samoty je smutne ospalá a princa ,čo odmala čakala nikde...
nevie, že na ňu niekde v diaľke myslí a túži schovať v dlani malú dlaň jej oči od smútku už dávno vyschli a bojazlivo kráča po zámku jak laň
Netuší, že dvere zamknuté už dávno nie sú a ruže trpezlivý záhradník už ostrihal že cestička , čo na ňu z okna hľadí,vedie k lesu a za ním žije ten , čo o ňu vždycky stál.
Otočí tvár a zbadá knihu básní, čo pre ňu tajný ctiteľ z lásky napísal spomenie si na život jak je krásny na toho muža ,čo ju tak mocne miloval
Tá spomienka ľahká jak letný vánok rozbúši srdce, zrýchli jej matný tep odhodí okovy a noci vráti spánok tá spomienka ju spúta ako lep
Od dverí cesta k lesu-do neznáma tam ticho stojí a znovu tají dych a na jej konci na hostinu je zvaná hostinu lásky, na lásky vrúcny vzdych