invázia - scifi poviedka 2.časť - Diskuze a zkušenosti

"Dieťa? o čom to hovoríš - zabudla si na pôrodné bolesti, na to aké sú deti nevdačné?" rozhorčene hovorí číslo 78-24
Neviem, nesmelo odpovedám - svoje deti som ľúbila a na bolesti som veľmi rýchlo zabudla a neviem či sú vdačné či nevdačné aj ja si spomínam že nie vždy som bola taká ako chcela moja mama. No pomaly sa zdvíham ako mi to moje telo dovolí, opieram sa o studenú stenu, ale aspoň trochu zmena pre moje boľavé telo.
Rozmýšľam nad mojou spolu besedujúcou - nie, nie je úplne vyrovnaná s tým čo mi hovorí a tak sa pýtam. " Povedz čo bude so mnou, ak sa neprispôsobím?" -neviem, taký prípad tu nebol, hovorí to dosť skormutene.
No cítim, že aj ona to už vzdala, vie že sa nechcem podrobiť.
Už nič nehovoríme, moje občasné zastonanie prehluší ticho v miestnosti. Zrejme som musela zdriemnuť, lebo som zistila že som sama.
Nechcem už nad ničím rozmýšľať, nechcem už nič vedieť, chcem spať a zrejme som bola vyslyšaná.
Ráno ma budí ohlušujúci krik komanda, viem že je to dalšia tabletka a tak čakám čo bude. Tentoraz som voľná, nie som pripútaná k posteli ako minulú noc. Držia ma a násilne otvárajú ústa, bojujem ako sa len dá a zrejme celkom dobre, no odrazu viem že už nemám silu a bolesť v pravej ruke mi hovorí o tom že ak nepovolím tak mi ju vyklbia.
Vzdávam sa a chcem tu naničtabletku prehltnuť, no odrazu prichádza statný starší muž a ráznym hlasom hovorí -" nechajte ju, ja jej tu tabletku dám - som jej pánom a ukazuje papier.
Prichádza ku mne, komando stojí obďaleč, vyberie malú, bielu tabletku a hovorí dosť ostro - " budeš poslúchať, lebo to je pre teba to najlepšie" - zmätie ma prísny tón jeho hlasu a ako keby nebadané mrknutie.
Podvoľujem sa a cítim v ústach tabletku - ale čo to? - tabletka je podobnou chuťou ako šumienka z môjho detstva a tak ju poomaľam v ústach a prehltnem. odrazu sa cítim aj osviežená, uvedomujem si že mi nikto nedal jedlo, iba občas trochu vody a odrazu sa začal o slovo hlásiť môj žalúdok.
Statný muž mi pomáha na nohy a vedie či správne skôr vlečie preč. Bola som rada aj ked som nevedela kde idem a čo bude. V aute som zaspala a nevedel ma zobudiť a tak ma prikryl dekou a nechal spať.
Prebúdzam sa, z auta vidím malý domček pod košatým orechom. Nevidím vchod iba menšie okno. Chodník nie je veľmi viditeľný a tak zrejme majiteľ nechodí často von. Na tráve je ešte rosa.
Podarí sa mi vystúpiť z auta, divím sa že nikoho nevidím, že mi niekto dal slobodu. Dokonca tu nie je počuť ani rozhlas a je tu ohromné ticho. Zatočí sa mi hlava a ja padám do mäkkej trávy.
V tom príde staršia žena a pomáha mi vstať, " neboj sa dušička, tu budeš v pokoji" Zavedie ma do domčeka, kde je prítmie, no usádza ma za stôl a hovorí - " musíš niečo zjesť, ale nateraz len trošku.
Jem niečo teplé, polievka s nejakou zvláštnou chuťou, ani tu zeleninu v nej nespoznávam, ale jem a cítim zvieravú chuť polievky. Ukáže mi na posteľ a ja sa tam odvlečiem a zaspávam.
Je večer a ja počúvam údesné správy, v takých malých domčekoch sa ukrývajú nejaké rodiny - je zakázané vytvárať rodinu a počúvam ako hovoria - "prežili sme 49 rokov spolu v dobrom aj zlom a nepotrebuje teraz niečo s čím sme si vždy vystačili sami. No ak pôjdeme do mesta budem sa k tebe chovať ako k svojmu majetku, lebo len tak môžeš byť v bezpečí."
" Daj si pozor na ženy, ktoré založili odpor a tak chcú, aby sa Zem zmenila a oni mali všetky práva, chcú zmeniť svet svojim odporom, ale ich vládnutie nebude lepšie ako je teraz. To oni mi povedali o tebe a tak viem, že prídu aj za tebou.
Nechodíme do domu cez vchod od ulice a preto nie je ani chodníček, snažíme sa čo najviac ukrývať, aj ked Nezávislosť Zeme ma teraz iné priority . Veria že ľudia sú šťastní.
Hovorím - a čo bude, ak budú kontrolovať prítomnosť tej tabletky v tele. Viem že majú malý prístroj, ktorý ukáže aká je hladina. Usmeje sa a povie - to bolo najťažšie nájsť látku ktorá to napodobní v tele, ale dokázali sme to. Ja som bol lekárom a moja žena milovala bylinky a tak aj ked ako lekár, ale viac sa používal v našej domácnosti odvar ako tabletka.
Všimla si si ako chutila polievka? - zvykneš si na tu chuť, sú to tri druhy koreňa a zmes zelených byliniek. To oni zabezpečia tie hodnoty, ktoré potrebujeme mať a preto ich previerky nám neublížia. Zákon znie - každý musí brať tabletku a jej prítomnosť sa dá zistiť prístrojom.
Do miestnosti vchádza žena, lepšie si ju obzriem, na jej tvári vidieť únavu a predsa je v jej očiach záblesk radosti. " Pôjdeme spolu do hory, ale až večerom, chcem aby si bola aj na čerstvom vzduchu - budeš sa musieť hlásiť každý tretí deň v meste a tak potrebuješ silu aj na stretnutia s nimi."
"Čo bude s nami? ako budeme žiť? " neviem odpoved, vlastne neviem ani to kde žijem, neviem kde sú moje deti, neviem nič.

Neviem čo bude o deň či týždeň, ani len nepomyslím na to čo bude o rok, tak daleko nemyslím. Teraz veľa oddychujem a tak ležím na posteli a rozmýšľam o sebe o Zemi o ľudoch, ale nieto odpovedí. Som sama a odrazu sa rozletia malé dvere a vojdu štyri ženy oblečené ako muži. Sú veľmi podobné, vysoké s atletickou postavou, svetlovlasé.
Celé šťastné idú ku mne a hovoria - už si v bezpečí prišli sme po teba budeš hlavnou členkou nášho odboja, bojujeme za ženské práva a to sa už ozýva krík a burácanie, uvedomujem si že vonku je ich oveľa viac a desím sa toho čo bude.
Aj ked oslávne, ale predsa ma berú medzi seba a odvádzajú preč z bezpečia malého domčeka. Vonku je dáv podobných žien - možno 80-100 nevidím dobre, lebo slnko mi oslepuje oči.
Ich skandovanie mi naháňa hrôzu a ja sa trasiem na celom tele, nevidím svojich záchrancov a tak som väzňom inej nadvlády. Ohlušujúci rev a skandovanie ma bolí a odrazu začne zvoniť telefón, zvoní ohlušujúco a ja nakoniec zdvihnem ruku a idem ho zobrať a v tom sa zobudím a som šťastná, že to bol iba sen a je ráno 5,30 a ja musím vstať a pripraviť sa na cestu, lebo o hodinu mi odchádza autobus.