Idem z práce. Mám 73 rokov. Musím ísť vlakom, pretože som o vodičský preukaz prišiel ako zdravotne nespôsobilý. Po tom, čo mi vo vlaku cvakne lístok sprievodca s načúvacím prístrojom a silnými dioptriami, vystupujem. Vystupujem veľmi opatrne. Mám totiž len jedno oko. To pravé mi vypichol 70-ročný očný chirurg pri odstraňovaní šedého zákalu, keď sa mu triasli ruky, pretože mal Parkinsona. Z lokomotívy vyťahujú strojvedúceho na invalidnom vozíku. Prechádzam staničnou halou, ktorú stráži hrbatý policajt, ktorý sa pomočil. Opäť to nestihol. Vychádzam von a idem na električku. Vodička žiada cestujúcich, aby jej povedali, kde má zastaviť, pretože trpí stratou pamäti. Vystupujem a mám hlad. V reštaurácii mi čašník oznamuje, že jedlo dostanem, keď sa podarí dostať kuchára z kómy. Objednávam si pivo, ale čašník kvôli trasľavým rukám polovičku vyleje, kým dôjde k môjmu stolu. Chcem zaplatiť, ale čašník nerozozná päťku od desiatky a nemôžeme prísť na to, koľko mi má vlastne vrátiť peňazí. Idem domov. Moje deti vo veku 48 a 50 rokov sa ma pýtajú, či by som im nepomohol nájsť akúkoľvek prácu. „Nie, deti moje, na to ste ešte príliš mladí. Ešte pracujeme MY. “ Večer idem do Národného divadla na Labutie jazero. Beriem si radšej pampersky, aby som to vydržal. Predstavenie je hneď v prvom dejstve zrušené, pretože 68-ročná baletka, predstaviteľka hlavnej role, padá a láme si krčok bedrového kĺbu. Vraciam sa domov. Odložím obe protézy.