Hypersenzitivita v horoskope - Diskuze a zkušenosti

Áta22 » Saly Nedá mi to a musím se přimotat; podobnou teorii, kterou zastáváš jsem už slyšela. Tuším poprvé v nějaké přednášce od paní I. Adamcové? Nejsem si jistá, je to už pár let.
Tohle mi vůbec nesedí. Dokonce je ta teorie rozvedená ještě dál; ony se ty duše spojí a domluví se dobrovolně na roli agresora/vraha/násilníka a oběti... To mi prostě hlava nebere; takže tím omluvíme všechny vraždy,
sexuální zneužívání dětí, sadistické psychopaty atp.? V podstatě vše je v pořádku, a jak má být?

PS a pardon, že to nebylo zcela k tématu a hypersenzitivitě

Najdise.cz » Áta22 Systémová zpráva: Příspěvek je od uživatele Koczka.obyczajna, který(á) již smazal(a) registraci na tomto webu:
=====
Myslím si, že lze připustit myšlenku, že to sice není v pořádku, ale má to tak být.

Saly » Áta22 Nikto sa potrebuje a chce naučiť odpúšťať a ako inak by sa to mohol naučiť ak nie tým, že jemu, alebo jeho blízkym niekto iný ublíži?

Ako spoznáme aké to je milovať, ak nevieme, aké to je nenávidieť a čo všetko nám nenávisť prináša? Ak sme proti násiliu, tak zrejme preto, že sme násilie sami zažili na sebe a pravdepodobne sme ho predtým aj sami pôsobili. Učíme sa, poznávame každým životom, každou skúsenosťou, zážitkom, prežitím pocitov a emócii týkajúcich sa skúseností. Ak odmietame agresiu a pritom máme v sebe pocity nenávisti a agresie voči tým, ktorý ešte nevedie čo agresia prináša do budúcna, tak sme sa ešte nepoučili. Agresívna myšlienka vyslaná k druhému človeku je rovnako agresiou ako fyzické napadnutie. Z pohľadu človeka sa to môže javiť ako niečo odlišné, ale z pohľadu duše je to úplne to isté.

Aj sadisti, psychopati, vrahovia a agresori zistia skôr či neskôr, aké pocity im prinieslo ich rozhodnutie a poučia sa ... Môžeme im však pomôcť aj tým, že ich síce obmedzíme na fyzickej slobode, ale neodsúdime ich v duchu. Skúsenosť obmedzenie na fyzickej slobode je väčšinou súčasť plánu ich duše no aj oni aj my sa môžeme rozhodnúť či budeme ďalej nenávidieť, alebo budeme odpúšťať a vzdáme sa nenávisti, zlosti, agresie. Toto naše rozhodnutie bude mať vplyv na to, či sa budeme chcieť (potrebovať) odpúšťaniu a láske učiť cez ďalšie lekcie. Ak v duši odpustíme, tak pozdvihneme na duchu nie len seba, ale aj toho komu odpúšťame a sme o krok bližšie ku konečnej jednote v láske všetkých duší. Duša je viac ak telo no skrz telo sa duša najviac môže naučiť, pochopiť..

Áta22 » Saly Stále mi něco nesedí, i když vím, jak je to myšleno. A já si naopak myslím, že se nepotřebujeme učit odpouštět, ale jednoduše se ve správnou chvíli rozhodnout a odpustit. Nemusíme se učit nenávidět a učit se milovat. Přijde mi, že lidi/duše dělíš na protivníky X a Y, kteří si to přijdou rozdat tady na zemi. Ale přece vše je společně v každém jednotlivci; jak láska, tak nenávist, jak pokora, tak agresivita. Asi jde jen o to naučit se nějak korigovat a vyvažovat tyhle energie uvnitř nás samotných.
„Aj sadisti, psychopati, vrahovia a agresori zistia skôr či neskôr, aké pocity im prinieslo ich rozhodnutie a poučia sa ...“ Takže je to v podstatě začarovaný kruh, perpetum mobile? Jedni budou páchat násilí a oběti v následujícím životě jim to vrátí; prostě si to jen prohodí a stále dokolečka dokola? Dokud oběti nezačnou odpouštět a nepřemístí se do nějakého jiného prostoru?
A ještě mě napadá a trošku děsí, že je to vlastně určitá výzva k toleranci násilí ve společnosti. S tím se mi nechce moc smířit. Tj. když mi vadí šikana, ponižování, určitá agresivita ve společnosti, tak bych měla zavřít oči, projít kolem, mávnout rukou a říci si – je to jejich hra, oni se tak domluvili? Nevím, nevím; mám v tom galimatyáš. Přijímat vše naprosto pasivně? Nebránit se, nezachránit např. topící se dítě, když můžu? S tím, že: no, to je jeho osud? A pokud mi dejme tomu tyhle záležitosti nejsou lhostejné a ukradené, tak jsem podle této teorie byla násilník a agresor a každou chvíli mě zákonitě musí někdo sejmout… Myslím, že jsme si v tomto případě namalovali pěknou teorii, která se nám hodí do krámku a vše si tímto krásně osvětlíme, pořešíme a dojdeme někam do „ráje“.
Ale čert ví, jak to opravdu funguje.
PS a tak navrhuji: pojďme si všichni hromadně odpustit; co jsme si to jsme si a společně se přemístit někam do nevím zatím kam... jak jednoduché

Saly » Áta22 Ak to správne chápem, tak sa môžeme hocikedy len tak rozhodnúť a odpustiť. Ale prečo by sme to robili, prečo by sme sa rozhodovali pre odpustenie, keď k tomu nemáme dôvod? Dôvod je práve to pochopenie, poznanie ku ktorému dôjdeme cez rôzne skúsenosti a tomu hovorím učenie.
Učiť sa nenávidieť sa naozaj nemusíme. Cieľom je predsa láska, milovať sa navzájom, tomu sa máme učiť no niekedy to nejde bez toho, aby sme nepoznali aké je to všetko ostatné. Zo zvedavosti a z túžby presadiť svoje predstavy o nápady, presadiť (zneužiť) svoju moc si vytvárame často rôzne príležitosti k negatívnym pocitom, dochádza k stretom slobodných vôli a kto sa presadí, ten kto má väčšiu vôľu, kto dokáže viac manipulovať, ovládať, druhých? Pre toto sa Boh rozhodol, že nám umožní poznať následky našich túžob v hmote, lebo tu je to najsilnejšie cítiť, tie výsledky, dôsledky nášho tvorenia a zmýšľania. Tu sú najlepšie podmienky na učenie. Tak si to vysvetľujem. To je princíp karmy a toho čo zasejeme to zožneme.

Môže to byť v niektorých prípadoch aj ako začarovaný kruh, ak sa nepoučíme, tak sa nám opakuje lekcia až dovtedy, kým sa neoslobodíme od určitých vecí, ktoré neprinášajú pocit pokoja, radosti, harmónie a lásky. Predstavujem si to tak, že ak sa duša poučí, tak z lásky k tým dušiam, čo ešte nevedia to čo ona sa rozhodne im pomôcť, inkarnuje sa zas do tela (pričom môže riešiť ešte nejaké dlhy a energeticky ich vyrovnať) a preukáže milosrdenstvo človeku, ktorý konal podľa svojej vôle no v súlade s vôľou duše človeka, ktorá mu dovolila urobiť to, čo chcel (napr. vzal život, zabil dotyčného), tak sa ten vrah môže zistiť, že to, čo urobil neuspokojilo jeho dušu, neprinieslo mu ten pocit, ktorý si myslel, že bude mať, ak sa bude presadzovať fyzickým násilím. Ak by k nemu obeť vysielala rovnako negatívne emócie, nenávisť, neodpustila by mu, chcela by sa mu pomstiť, vrátiť mu to, tak by nastal ten začarovaný kruh, ktorý si spomínala, no ak obeť zistila, poznala, že jej to neprináša nič príjemné a rozhodne sa to už nikdy viac neurobiť, tak nebude pokračovať v tom kruhu, ale odpustí a oslobodí sa vlastne. Ak však je ešte niekto, kto nedošiel k poznaniu, že takéto zmýšľanie, presadenia svojej moci sa na úkor druhého neprináša dobrý pocit na duši, ak sa nechce vzdať, ak si stále myslí, že mu to prinesie dobrý pocit, tak dovtedy to bude skúšať. Ak sa nenájde už nikto, kto by ho udržiaval v tom začarovanom kruhu, lebo každý by mu odpustil a nesnažil sa mu to vrátiť, tak zrazu nebude vidieť zmysel v tom, aby takto pokračoval, vlastne nebude dôvod. Samozrejme, kým sú ľudia, čo nedokážu ešte odpustiť a ženie ich pomsta, nenávisť a hnev, tak sa bude ten agresor (napríklad. vrah) ocitať v situáciach v ďalších životoch, kde bude on obeťou, jeho niekto alebo niečo zabije. Môže sa poučiť z toho, ale i nemusí. Môže očakávať neustále agresiu od druhých, lebo ju sám presadzuje, bude rovnako v sebaobrane ako aj v útoku, no ak príde niekto, kto mu nebude chcieť opätovať jeho konanie, tak ho to môže zaskočiť, môže mu to pomôcť prelomiť ten začarovaný kruh, lebo sa zamyslí, čo sa to stalo, prečo ho nikto neodsudzuje, keď to tak doteraz bolo vždy. Chce to asi naozaj dokonalé pochopenie a slobodné rozhodnutie na základe poznania sily lásky, aby sa začarovaný kruh pretrhol a došlo k vyslobodeniu.

Sami sa rozhodujeme či budeme nečinní alebo činní a aj to kedy a kde, v čom, v akých situáciách. Tie situácie a udalosti, ktoré sú súčasťou plánu duší si však vytvárame už pred narodením, takže vopred je známe, ako sa kto rozhodne (na tie informácie sa napájajú niektorí jasnovidci, médiá). Mimo týchto plánovaných udalostí sa môžeme ešte rozhodovať i na Zemi. Ide však skôr o rozhodnutia na úrovni duchovnej, myšlienkovej a na úrovni hmoty len do tej miery, aby to nenarušilo plány duší.

Ak sa má napr. utopiť dieťa, ak je to súčasť plánu jeho duše a duše v jeho okolí, rodinných príslušníkov, tak sa utopí aj keby si sa mu snažila pomôcť, aj keby tam boli hneď lekári a dávali mu prvú pomoc. Nech by sa snažilo robiť čokoľvek, tak zomrie. Myslíš si, že by to bol osud, náhoda? Každý cíti, čo má urobiť a čo musí urobiť a čo nechce urobiť, alebo sa na to necíti.
Takže neznamená to, že máme byť pasívni, nič nerobiť, ale robiť to, čo cítime. Niekto môže naozaj cítiť, že niečo nemá urobiť, že na niečo nestačí, necíti sa na to. Všetko má svoj dôvod. Aj zločincov môžeme izolovať, obmedziť na slobode, odsúdiť ich podľa ľudských zákonov, bude to v poriadku. Nechceme predsa dovoliť, aby ďalej ubližovali, ničili, zabíjali. Môžeme sa však rozhodnúť čo k ním budeme cítiť, či nenávisť, alebo súcit, lebo pochopíme, že oni tým sami vnútorne trpia a ich duša nenašla zatiaľ pokoj a radosť v tom, pre čo sa rozhodla.

Náhody neexistujú. Je veľa prípadov, kedy prežil nejakú nehodu človek, ktorý by podľa nás toto prežiť nemohol. Vtedy sa hovorí, že pri ňom museli stáť všetci anjeli strážni. Je to preto, že ten človek nemal ešte zomrieť, preto aj keby sa dostal do akejkoľvek život ohrozujúcej situácie, tak sa z nej dostane. Je jedno či je to choroba, alebo nehoda. Bol to plán jeho duše a všetko sa udeje tak, aby sa ten plán naplnil. Ak niekto má zomrieť vtedy a vtedy, tak na tom nikto nič nezmení, nech by sa snažil akokoľvek.

"Poďme sa zachrániť
V sebe máš ten protijed
Nevysyp si z dlaní vlastný svet
Poďme sa zachrániť
Radšej nikdy ak nie hneď
Šťastie musíš krajšie vymyslieť."

To mi prišlo práve na um, táto pesnička od Petra Nagyho

Áta22 » Saly Děkuji za dlouhou odpověď. Nemyslím si, že je vše tak jednoduché, jak popisuješ, a že jsme všichni schopni určité zákonitosti rozkrýt. Pořád mi tam některé myšlenky vůbec nesedí a mohly bychom diskutovat neskutečně dlouho… Ale pevnost tvé víry je obdivuhodná.

Áta22 » Koczka.obyczajna Ahoj kočko, já bych si ten kočičí život zas tolik neidealizovala
představ si třeba tu šelmičku v 2 plus 1, takovou gaučovou, rozmazlovanou, ale ven se nedostane. A nebo tu venku, v zimě na mraze, do které každý kopne, když se lísá. Vypadá, jako prašivá, je nemocná a nepotká žádného dobroděje, co by ji zachránil. Nejhorší to mají asi ty, co plní roli módního doplňku; na veterině jí necháme odstranit drápky, protože škrábe, taky moc obtěžuje mňoukáním, takže vykastrujem, a když do toho přijdou malá dítka a tahají ji za ocas, tak ta potvora ze stresu začne čůrat mimo kočičí záchodek No a těch 7 životů asi také není žádný med. Ale jsem úplně mimo mísu i téma, jen jsem se vžila do koček Ale asi máš představu takové té kočky z domečku, která běhá venku, kdykoliv může dovnitř, je o ni postaráno a všichni ji milují - zkrátka ideál.

Najdise.cz » Áta22 Systémová zpráva: Příspěvek je od uživatele Koczka.obyczajna, který(á) již smazal(a) registraci na tomto webu:
=====
Jasně že bych se převtělila do ideálu, takový je plán a plány se musí plnit. A kdyby ne, tak si ideál při prvních zapomenutých otevřených dveřích nastolím.
Ano, přesně takové šťastné kočky jsme měli doma.