Životne dôležitá prechádzka - Diskuze a zkušenosti

Príbeh sa inšpiruje skutočnými výpoveďami ľudí, ktorí prežili cestu tam a späť. Čerpal som zo zápiskov a rozhovorov za posledných 50 rokov. Použil som v ňom indície, ktoré sa opakovali dosť často, takže som ich nemohol ignorovať...

Prebral som sa v krajine, ktorú som ešte nikdy nevidel. Bola strašná, odpudivá, plná bolesti a smútku. Neviem, ako som sa v nej ocitol. Celé prostredie bolo zahalené do nejakej podivnej šedej hmly a neustále bolo počuť zvuk, ktorý sa podobal na praskajúce dunenie. Nedá sa konkrétne popísať, pretože slová ktoré používame na to nestačia. Chvíľu som pozoroval depresívnu krajinu bez fauny a flóry. Vyzerala ako z inej planéty. Točil som sa dokola a márne som hľadal kúsok zelene. Všade samá šeď. Pomyslel som si, že som mŕtvy, že toto je to peklo, o ktorom píšu v mnohých knihách. Prepadol ma neskutočný strach. Strach z prázdnoty a samoty. Dlho som sa odhodlával pohnúť z miesta, kde som sa prebral. Nevedel som totiž kam mám ísť. Napriek tomu, som neskôr sa vydal vpred. Po chvíli blúdenia v nehostinnom prostredí sa okolo mňa začali mihať šedé postavy, odeté do dlhých plášťov s kapucňami na hlavách. Pripomínali ľudí, ale do tváre som im nevidel. Pozerali do zeme, ako keby neustále niečo hľadali, no nemohli to nájsť. Stratení, deprimovaní, bez východiska. Pohybovali sa bezcieľne sem a tam. Zameral som sa na jednu postavu blúdiacu neďaleko mňa. Pozoroval som jej pohyb. Najprv išla dopredu, zrazu sa otočila a kráčala do strany, po ďalších niekoľkých krokoch znova iný smer. Všetci mali tváre stále otočené k zemi. Neviem, či o mne vedeli, lebo sa na mňa nikto z nich ani náznakom nepozrel. Pociťoval som v sebe obrovský smútok. Bolo mi ich veľmi ľúto, aj keď som ich vôbec nepoznal. Kráčal som ďalej a každým mojim krokom si uvedomoval, že nie je kam ísť. Opäť ma prepadol skľučujúci pocit samoty a beznádeje, ktorý vyústil v nekontrolovateľný plač.

„Prečo plačeš?“ niekto sa ma spýtal láskavým tónom v hlase. „Pretože som v pekle a nikdy sa odtiaľto nedostanem!“ odvetil som vzlykajúc. Zdvihol som pohľad zo zeme a v diaľke sa objavila postava odetá do bieleho rúcha, okolo ktorej sa ligotala krásna zlatistá žiara. Očividne nepatrila medzi tunajších. Čím viac sa približovala ku mne, tým viac som prestával pociťovať strach a beznádej. Spýtal som sa : „Kto si a čo je toto za miesto?“ „Som tvoj sprievodca. Toto miesto má mnoho názvov. Ale to nie je dôležité,“ vravel pokojne. Z toho hlasu vyžarovala láska, súcit a múdrosť. „Takže som už zomrel?“ opatrne sa pýtam. „Už si videl svoj život?“ odpovedal mi otázkou, ukazujúc prstom do diaľky, kde svietili tisíce malých bodiek svetla. Nepochopil som, čo tým chcel povedať, tak som mlčal. „Poď za mnou, prevediem ťa!“ Plne som sprievodcovi dôveroval a nasledoval ho. Počas našej prechádzky som sa ho pýtal na to, čo som videl. „Kto sú tí blúdiaci ľudia? Vyzerajú akoby niečo hľadali.“ „Máš pravdu. Sú to bytosti, ktoré celý život premárnili honbou za svojimi cieľmi, za mocou a rešpektom, ktorý si vydobíjali silou a podvodmi. Nedbali na druhých, starali sa len o seba a svoj prospech. Vždy, keď nejaký cieľ dosiahli, prišiel ďalší a ďalší, až kým si v svoju poslednú chvíľu neuvedomili, že život je za nimi. Neboli, ani nebudú spokojní. Oni ešte stále lipnú na svojom starom živote a zvyklostiach, na rodine, priateľoch, vášňi, pocitoch, fyzickej kráse, materiálnych veciach a podobne. Nevedia sa toho všetkého vzdať.“ Odrazu chytil jedného z nich a otočil ho smerom ku mne. Ten úbožiak sa ešte stále monotónne hýbal, ako keby vôbec nevnímal, že ho niekto drží. Mal smutnú tvár posiatu vráskami a v priestore, kde mali byť oči, nič nebolo. Iba dve čierne diery. Asi preto nič nenachádzajú, pomyslel som si. Keď ho pustil, povedal: „Ako vidíš nemajú pohlavie. Keď sem prichádzaš, všetko na čo si bol zvyknutý už nemáš. Už existuje len pravá podstata. Je to smutné, ale je ich čím ďalej viac, presne ako tam tých.“ Ukazoval prstom na neďalekú skalnatú plošinu, kde bolo nespočetne veľa osôb v zbedačenom stave. Samých seba obhadzovali zlatými dukátmi, perlami, papierovými bankovkami, drahými kameňmi. Obtierali sa o zlaté šperky a z úst im na poklady stekali dlhé lepkavé sliny. Mali kompletne zlaté oči, ako zhypnotizovaní sa neustále smiali, ale ja som z nich cítil nikdy nekončiacu bolesť, beznádej a smútok. „Dokedy budú takto trpieť?“ spytujem sa. „Na túto otázku ti neodpoviem, pretože ako u vás, tak aj tu čas neexistuje. Je iba teraz.“ Po jeho odpovedi som zostal zhrozený a bolo mi ich ešte viac ľúto.

Pokračovali sme ďalej smerom k svetielkam. Všadeprítomný hukot odrazu preťal zvuk zvončeka. Otočil som sa a pred sebou som videl postavu zo zlata. Vyzerala ako mních oblečený v žltom rúchu so slameným kužeľovitým klobúkom. Celý svietil a v ruke mal malý zvonček. Najprv som mu nevidel do očí, ale potom nachvíľu nadvihol hlavu, pozrel sa na mňa, pousmial sa a spolu s cinknutím spravil krok od nás. Za pár sekúnd znova krok s cinknutím a potom znova. „Kto to bol a ako je možné, že ma videl?!“ „Je to svätý muž, ktorý toto prostredie dôverne pozná. Nie je tu prvý raz. Dal sľub, že sa k vám bude vracať, pokiaľ nepomôže všetkým bytostiam, odtrhnúť sa z utrpenia. Bude na tomto mieste 49 dní a potom sa vráti späť do vášho sveta, aby pomáhal šíriť lásku, súcit a poznanie.“ Pokračovali sme ďalej. Už sme boli blízko pri tisícoch svetielok a v diaľke sa z hmly začala vynárať obrovská postava. Mohla merať dobrých 20 metrov. Bola to postava podobajúca sa hrozivému démonovi. Mala červenú farbu, obrovské brucho, na prepichnutých bradavkách veľké kruhové ozdoby, tvár sa podobala na maorskú masku, ktorú si ľudia s obľubou vešajú na stenu. Na celom jej tele boli umiestnené zvláštne čierne tetovania, na krku jej visel náhrdelník z lebiek. Sedela opretá o skalu, pred ňou boli položené veľké váhy a pred nimi stála ľudská bytosť. Odvrátil som pohľad od démona, zameral som sa na svetielka. Každé svetielko bola vlastne projekcia svietiaca tesne pred hlavou ľudí. Taká polkruhová obrazovka levitujúca pred zrakom osôb. Sprievodca mi vysvetlil, že práve na tej projekcii sa im premieta celý ich život, všetky činy, myšlienky i zámery. Všetky detaily z ich životov sú im ukázané. Dobré aj zlé. Dokonca to tí ľudia nanovo prežívajú nielen zo svojej perspektívy, ale aj z pohľadu bytostí, ktorých dané správanie zasiahlo. Videl som ako sa im na tvárach striedal smiech so smútkom, radosť s plačom, niektorí sa útrpne zvíjali, keď pociťovali bolesti svojich činov vykonaných na druhých bytostiach. Keď sa projekcia skončila, zaradil sa človek do dlhej rady smerujúcej k váham. Spýtal som sa ho na veľkého démona sediaceho za váhami. „To je pán smrti, tvoja myseľ. Na tomto mieste súdi každý sám seba. Tu neexistuje klamstvo, sudcu nie je možné ovplyvňovať. Každý si ho manifestuje iným spôsobom. Záleží na tom, čomu veríš, aké máš navyknuté koncepty myslenia.“ Keď prišiel človek na rad, démon sa spýtal kľudným no hlbokým hromovým hlasom : „Čo si spravil so svojím životom? Čo by si mi z neho chcel ukázať?“ Potom sa človek, ktorého som videl, rozplakal.

Zrazu sa moje zorné pole na pár sekúnd ocitlo v tme, akoby som stratil vedomie. Keď som sa opäť objavil pred sprievodcom, povedal mi: „Nadišiel čas tvojho odchodu. Si jeden z mála ľudí, ktorí mali túto výnimočnú príležitosť.“ Znova pár sekúnd tmy. Vedel som, že mám poslednú možnosť sa ho na čokoľvek opýtať. Keď som znova prišiel k vedomiu, hovorím: „Ako sa môžem vyhnúť utrpeniu?“ Sprievodca hovorí: „Je viacero ciest, ktoré sú správne, no nemôžem ti povedať, aké sú to. Každý človek sa musí rozhodnúť sám za seba. Nezabudni, že všetko čo robíš, na čo myslíš, a s akým zámerom to robíš, to všetko sa počíta!“

Tretí krát som sa ocitol v tme, ale už som sa do šedej zeme nevrátil. V tme som objavil svetlo, ktoré sa zväčšovalo. Letel som priamo do neho, zároveň som bol k nemu priťahovaný veľmi veľkou silou. Keď som vstúpil do svetla, videl som ako padám z výšky. Posledné, čo si pamätám bola križovatka a moje telo dolámané na prechode pre chodcov. Vedľa mňa kľačí moja žena s dcérou, plačú, zatiaľ čo doktori sa ma pokúšajú oživovať. To všetko sa odohralo dosť rýchlo, ale spomínam si, ako som z výšky spadol naspäť do svojho tela. A ďalej už to poznáte...

...Nedá sa povedať, či to tak je alebo nie je, pretože osoba ktorá by to mohla s určitosťou potvrdiť, či vyvrátiť, nemá povolené sa vrátiť. Ale ani to nie je dôležité. Dôležitejšie sú tieto dve otázky. Čo ak by to pravda bola? Čo by som mu JA chcel z neho ukázať?


www.fijok.bloger.cz