Bohatý otec ukázal synovi, ako žijú chudobní ľudia... - Diskuze a zkušenosti

Tuatha Dé Danann Miluji takovehle pribehy. Osho mel hodne podobnych pribehu v jeho knihach.
Ja mam moc rad tento pribeh o lasce a stromu.

Počul som, že kedysi existoval starý a vznešený strom, ktorého vetvy dosahovali až k nebu. Keď kvitol, tancovali okolo neho motýle všetkých podôb, farieb a veľkostí. Keď rašil a prinášal plody, prilietali z ďalekých krajín vtáci a spievali v ňom. Vetvy ako natiahnuté ruky žehnali každého, kto prišiel a usadol v ich tieni. Prichádzal si k nemu hrávať malý chlapec a veľký strom ho miloval.
Láska medzi veľkým a malým je možná, pokiaľ si veľký neuvedomuje, že je veľký. Strom nevedel, že je veľký; také veci si uvedomujú len ľudia. Veľkého vždy najviac zaujíma jeho ego, ale v láske nie je veľkého alebo malého. Láska objímá každého, kto sa k nej priblíži. Strom si teda zamiloval malého chlapca, ktorý sa k nemu chodieval hrávať. Jeho vetvy siahali vysoko, ale strom ich ohol a sklonil, aby mohol chlapec trhať kvety a zbierať plody. Láska je vždy pripravená skloniť sa; ego sa nikdy nechce skloniť. Keď sa priblížite k egu, jeho vetvy sa vytiahnu ešte viac do výšky, stuhnú tak, že na ne nedosiahnete.
Dieťa sa chodilo hrávať, a strom skláňal svoje vetvy. Strom sa tešil, keď dieťa natrhalo kvety, jeho celá bytosť bola plná radosti z lásky. Láska je zakaždým šťastná, keď môže niečo dať; ego je zakaždým šťastné, keď môže niečo vziať.
Chlapec rástol. Niekedy spal v tieni stromu, inokedy jedol jeho plody, a niekedy nosil korunu, spletenú z kvetov stromu a hral si na kráľa džungle. Človek je ako kráľ, keď nosí kvety lásky, ale je úbohý a poľutovaniahodný, keď sú tu tŕne ega. Keď strom videl chlapca, ako nosí korunu z kvetov a tancuje, naplnilo ho to radosťou. Tancoval láskou, spieval si vo vetre. Chlapec rástol ďalej. Začal liezť na strom a húpať sa v jeho vetvách. Strom bol veľmi šťastný, keď chlapec odpočíval v jeho vetvách. Láska je šťastná, keď niekomu poskytuje pohodlie, ego je šťastné len vtedy, keď niekomu spôsobí nepohodlie.
Ako išiel čas, chlapec bol zaťažený povinnosťami. Rástla jeho ctižiadosť; musel skladať skúšky; mal priateľov, s ktorými sa rozprával a s ktorými sa prechádzal, takže už nechodil tak často k stromu. Ale strom úzkostlivo čakal, kedy príde. Z celej duše volal: "Príď, príď, čakám na teba." Láska čaká dňom i nocou. A strom čakal. Bolo mu smutno, keď chlapec neprichádzal. Láska je smutná, keď nie je zdieľaná, láska je smutná, keď nemôže dávať. Láska je vďačná, keď môže byť zdieľaná. Keď sa môže úplne vzdať, je najšťastnejšia. Ako chlapec rástol, chodil k stromu stále menej a menej. Bol to už dospelý muž a jeho ctižiadosť rástla, nachádzal stále menej a menej času na lásku. Bol teraz pohltený svetskými starosťami. Jedného dňa však predsa išiel okolo, a strom povedal: "Čakám na teba, a ty nejdeš, deň, čo deň po tebe túžim."
Chlapec, teraz už mladý muž sa spýtal: "A čo máš? Prečo by som za tebou mal chodiť? Máš nejaké peniaze? Potrebujem peniaze."
Ego je vždy motivované. Ego prichádza len vtedy, keď k tomu má nejakú príčinu. Ale láska je bez motívu, láska si stačí sama.
Zdesený strom sa spýtal: "Prídeš, len keď ti niečo dám?" To, čo berie, nie je láska. Ego zhromažďuje, ale láska dáva bezpodmienečne.
"My touto chorobou netrpíme, a sme šťastní," povedal strom. "Kvitnú na nás kvety. Rastie na nás mnoho plodov. Poskytujeme chladivý tieň. Tancujeme vo vetre a spievame pieseň. Nevinní vtáčkovia poskakujú v našich vetvách a cvrlikajú i vtedy, keď nemáme žiadne peniaze. Toho dňa, keď sa začneme starať o peniaze, budeme musieť ísť do chrámu, rovnako ako vy, slabí ľudia, aby sme sa naučili, ako získať kľud, ako nájsť lásku. Nie, my nepotrebujeme žiadne peniaze."
Muž povedal: "Tak prečo by som mal za tebou chodiť? Pôjdem tam, kde sú peniaze, potrebujem peniaze." Ego si žiada peniaze, pretože potrebuje moc.
Strom chvíľu premýšľal a potom povedal: "Nechoď nikam, môj drahý. Otrhaj moje plody a predaj ich. Získaš peniaze."
Muž sa hneď rozžiaril. Vyliezol hore a otrhal všetky plody zo stromu, zotriasol i nezrelé. Strom bol šťastný, i keď sa niekoľko haluzí zlomilo, i keď niekoľko listov spadlo na zem. I zlomenina robí lásku šťastnou, ale ego nie je šťastné ani keď niečo získa. Ego chce stále viac. Strom si ani nevšimol, že mu muž nepoďakoval. Stačilo mu, že otrhal a predal jeho plody. Mladý muž sa dlho nevracal. Teraz mal peniaze a bol zamestnaný tým, že z tých peňazí získaval ďalšie peniaze. Úplne na strom zabudol. Roky ubiehali. Strom bol smutný. Túžil po tom, aby sa chlapec vrátil, ako matka, ktorej prsia sú plné mlieka, ale jej syn je stratený. Celá jej bytosť túži po synovi, hľadá syna, ktorý by prišiel a uľavil jej. Taká bola i vnútorná túžba stromu, celá jeho bytosť chradla.
Po veľa rokoch prišiel chlapec už ako dospelý muž k stromu. Strom povedal: "Poď sem, môj chlapče, poď ma objať."
Muž odvetil: "Prestaň s tou sentimentalitou. To bolo dávno, teraz už nie som žiadne dieťa." Ego považuje lásku za bláznovstvo, za detinskú fantáziu.
Ale strom ho zval: "Poď, pohojdaj sa na mojich vetvách. Poď si zatancovať, poď sa so mnou pohrať."
Muž odvetil: "Prestaň s tými hlúposťami! Chcem si postaviť dom. Môžeš mi poskytnúť dom?"
Strom zvolal: "Dom! Nepotrebujem dom!" Len ľudia žijú v domoch. Nikto iný nežije v domoch, len človek. A všimli ste si, aký je jeho osud, keď sa uzavrie medzi štyri steny? Čím väčší je jeho dom, tým menší sa človek stáva.
"My stromy nežijeme v domoch, ale môžeš osekať a odniesť moje vetvy, a môžeš z nich postaviť dom."
Muž nestrácal čas, priniesol sekeru a osekal všetky vetvy stromu. Zo stromu teraz zostal len holý kmeň. Ale láska sa o také veci nestará, ani keď jej osekajú všetky končatiny pre milovaného. Láska dáva, je stále pripravená dávať.
Muž sa ani neobťažoval stromu poďakovať. Postavil si dom. Dni sa zmenili v roky.
Kmeň čakal a čakal. Chcel ho privolať, ale nemal k tomu ani vetvy, ani listy. Vietor vial okolo neho, ale strom nemohol ani vetru zveriť posolstvo. A predsa sa jeho duša rozoznela len jedinou modlitbou: "Príď, príď, môj milý, príď." Ale nič sa nedialo. Čas ubiehal a muž zostarol. Raz šiel okolo, prišiel k stromu a zastavil sa.
Strom sa spýtaI: "Čo pre teba ešte môžem urobiť? Prišiel si po veľmi dlhej dobe."
Starec riekol: "Čo už pre mňa môžeš urobiť iného? Chcem ísť do vzdialených zemí, a získavať ďalšie peniaze. Potrebujem na cestu čln."
Strom sa potešil a riekol: "Ale to predsa nie je problém, môj milý. Zrež môj kmeň a urob si z neho čln. Budem taký šťastný, keď ti pomôžem ísť do vzdialených zemí získať peniaze. Ale pamätaj si, stále budem čakať na tvoj návrat."
Muž priniesol pílu, zrezal kmeň, urobil z neho čln a odplával.
Z kmeňa zostal malý pník, ktorý čakal, až sa jeho milý vráti. Čakal a čakal a čakal. Muž sa nikdy nevráti, ego ide iba tam, kde sa dá niečo získať, a strom teraz nemal nič, ale vôbec nič, čo by ponúkol. Ego nejde tam, kde nemôže nič získať. Ego je večný žobrák, stále žiada, a láska je dávanie. Láska je kráľ, láska je cisár! Či je niekde väčší kráľ, než láska?
Odpočíval som jednu noc u pníka. Šepkal mi do ucha: "Ten môj priateľ sa ešte nevrátil. Bol by som veľmi smutný, keby sa utopil alebo stratil. Mohol sa stratiť v niektorej z tých vzdialených zemí. Možno už vôbec nežije. Ako by som si prial niečo sa o ňom dozvedieť! Pretože sa už blížim ku koncu života, bol by som spokojný aspoň so správami o ňom. Potom by som mohol šťastne umrieť. Ale on nepríde, aj keby som ho volal. Mne už nezostalo nič, čo by som mu mohol dať, a on rozumie iba jazyku brania."

Jaňajs » Tuatha Dé Danann Je to tak moc dávno, co jsem to četla! Děkuji za oživení