...od Stanislava Štepku:Vážené prítomné luctvo,Povedzme si to prámo: človek dokáže skoro všetko.Urobit dýru do sveta, ale aj do ozónu,urobit si pekný dom i peknú hanbu,oduševnene kričat hurá i fuj,vyzírat jako pekný hrdyna, ale aj jako pekný idiot,nýkedy dokáže byt aj sto rokov na svete, ale any tri minúty pod vodou,ví dobre hrat na klavíri a na nervy,operúvat srcco a v tyle neprátela,skákat o tyči a do reči,a tuším viacej myslet na dalšé generácie počítačov jako maturantov.No človek by si až tak mnoho nemav namýšlat, lebo je len - človek!Any pri najlepšéj vóli nedokáže preletet v petmetrovej výške z námesta Hraničárov na Kolárové námestý – any za ideálnych poveternostných podmínek.Nedokáže vonat ako lipa a len tak sa rozmnožúvat po vetre.To dokáže božá príroda.A preto by si mav človek celkom skromne povedat: až tak mnoho toho nevím,a preto sa tu na svete budem račej čuduvat, jako svet menit.Pri čuduváný totyž nelítajú trísky a nekapú ryby,rastú stromy a padá snah – a šecko je na svojom míste a v porádku,jako tedy, ked je na jar naozaj jar,v lete leto, na jablony jabĺčko,na človekovi hlava a v človekovi srcco.