Óda na slávika - Diskuze a zkušenosti

John KeatsÓda na slávikaSrdce ma bolí, myseľ ubíjamalátnosť, tupá ako z bolehlavu,akoby som sa napil ópiaa omámený k Léthé zložil hlavu.Nie je to závisť, ňou sa nemučím,ale som šťastný, že si šťastný ty,keď páperovým letom lesnej vílyvždy vkĺzneš do bučína v nekonečnom tieni ukrytýo lete spievaš, čo ti stačia sily.Ach, mať tak dúšok vína poruke,vína, čo obývalo chladnú viechua chutí po kvetoch a po lúke,po provensálskych piesňach, tanci, smiechu.Mať horúčavu juhu v pohári,Hippokréné, čo múzy opája,sať z neho krásu trblietavej peny.Nech ústa obdarími purpurom a potom obajapred svetom stratíme sa v lesnom tieni.Stratiť sa, zmiznúť a viac nemyslieťna to, čo teba nedotkne sa v tôni:horúčkou, strachom utrýznený svet,kde človek počuje len ľudské stony,kde sivých starcov zmáha únava,kde mladé tváre blednú naveky,kde myšlienka nás bolí ako ranaa žiaľom spútava,kde Kráse v očiach hasnú plamienkya Láska sa v nich nedožije rána.Chcem letieť k tebe! Preč, preč z týchto miest,nie dať sa ťahať levmi v koči Bakcha,na krídlach Poézie raz sa vzniesť,hoci sa tupý rozum vzpiera, zdráha.Konečne s tebou! Noc je príjemná,kráľovná Luna na trón zasadlaa tisíc hviezd sa okolo nej vrtí.Tu zavládla však tma,len vánok zveje čriepky zrkadlana vetvy stromov, na mach lesných prtí.Nerozoznávam kvety podo mnou,necítim jemné živicové vône,no uhádnem, čo touto vonnou tmoujar nesie v svojom rozkvitnutom lonehúštine, tráve, plánke rozvitej,bielemu hlohu, šípkam spod pastvín,fialkám, čo sa pod listami taja,pižmovej ruži, tejmájovej dcérke, plnej rosných vín,či roju mušiek z podvečerov mája.Načúvam potme. Koľkokrát som lenpred Smrťou kľačal, šepkal svoje básne,v rýmoch jej dával stovky nežných mien,nech sviecu môjho dychu tíško zhasne.Dnes skôr než inokedy zdá sa mi,že v noci ľahúčko sa rozplyniem,zatiaľ čo ty si lietaš unesenýdiaľkou, jej krásami.Už nezačujem tvoje rekviem,keď z výšok privinie sa ku mne v zemi.Tvoj hlas aj ľudskú závisť prehluší,ty, vtáčik, nie si z tých, čo musia skonať.Oddávna prenikali do ušíkráľov i šašov tóny tvojich sonát.Bola to pieseň, ktorá našla Rútuprostred cudzích lánov strápenúa s túžbou po domove; pieseň, ktoráprišla nám odomknúťčarovný výhľad z okien na penustratených diaľok búrlivého mora.Stratených! Slovo, ktoré ako zvonpreberie moju dušu zo snívania.Zbohom! Aj fantázia napokonpred tvojím mámením sa, drobček, klania.Tak zbohom! Zbohom! Smutne šveholítá tvoja pieseň tichým bystrinám,dvíha sa nad úbočia, klesá k niváma tíchne v údolí.Mal som len živý sen, či bol to klam?Umĺkla hudba. Bdiem, alebo snívam?