Niečo mi hovorí,že je čas-naučiť sa dôverovať.A tak sa zaoberám tým,čo to vlastne tá dôvera je.Naschvál nepíšem-zamýšľam,pretože by som sa rada na ňu pozrela inak-ako doteraz.A mám pocit,že táto téma je aktuálna pre mnohých /držím palce,Cel :62:/vždy mi chýbala taká tá-prvotná či ako to nazvať dôvera-v mamu,aj keď bol pre mňa vždy duchovný svet tak nejak-samozrejmosťou,nemala som nikdy dôveru v tento svet,v tento vesmír,že je všetko ,ako má byť.A tak, ako sa teraz učím,nemať všetko v svojich rukách-tak ako sa učím,nemať všetko pod kontrolou a v svojej moci,učím sa aj dôverovať.Predstavujem si ju teda tak,ako keď sa kyvadlo nachádza v strede,v bode,kde sú ukryté všetky možnosti-a nezáleží na tom,či sa o malú chvíľu vydá na pravo,či na ľavo-všetko je,jak má byť uf.Mám pocit,že som aj tak nenapísala,čo som chcela Dôverujete?
Rachelinka 5
u mna je to asi dovera k zivotu-teda aj k smrti doverujem,ze som na spravnej ceste,lebo som pod ochrannymi kridlami lasky,sice to obcas zaskripne-otriasie,ale potom sa ide nejak dalej s doverou ruka v rukave..v ustrety zivotu
alassea
» Rachelinka 5
skôr by ma zaujímalo,ako je to s tou dôverou-v konkrétnej životnej situácii,napr. nám niekto zomiera na rakovinu...alebo sme v takej finančnej situácii,že neuživíme deti..a tak,či vtedy dokážeš dôverovať a úplne to vypustiť myslím si,že je to veľmi ťažké a veľmi podstatné