Najdise.cz ... najdi a poznej lidi, kteří se narodili ve stejný den jako ty ...
Cesta do bodu Omega v progrese - Diskuze a zkušenosti
- Astrologie
online Osobní horoskop (radix) Partnerský horoskop Tranzitní horoskop Psychologická astrologie Online výpočty
solár, direkce, revoluce, kompozit a další ...
Lunární kalendář
- Horoskopy 2024
kalendáře a jiné Znamení zvěrokruhu Partnerský horoskop Ascendent a Descendent Horoskopy na rok 2024
Čínský, Keltský, Výklad karet, Léčivé kameny, a další ... Kalendáře na rok 2024
Čínský horoskop 2024
- Slavné osobnosti
astro databáze - Narozeniny
jména, svátky - Numerologie
online - Poznej
znamení - Galerie
uživatelů - Diskuzní
fórum
Cesta do bodu Omega v progrese
29.04.2009 - 13:28
Najdise.cz
Systémová zpráva: Příspěvek je od uživatele Janíčko Skútrista, který(á) již smazal(a) registraci na tomto webu:
=====
Systémová zpráva: Příspěvek je od uživatele Janíčko Skútrista, který(á) již smazal(a) registraci na tomto webu:
=====
Cesta do bodu Omega v progrese
V nedávnom období som realizoval viacero experimentov s inkarnačným regresom. Moji regresanti sa ocitli v desiatkach minulých životov či už v predhistorickej dobe, vo Veľkomoravskej ríši, pri výbuchu Vezuvu v Pompejach, vo františkánskom mníšskom ráde v južnom Francúzsku alebo v druhej svetovej vojne. Sám som sa stal tiež regresantom a môžem potvrdiť, že zážitky minulých životov môžu byť naozaj vefmi farbisté, vierohodné a reálne, také, aké ich opísal Raymond Moody vo svojích knihách. Pri jednom experimente som uskutočnil aj cestu do budúcnosti, (nielen regres, ale aj inkarnačný progres existuje). Zážitky subjektu sú tak pozoruhodné a sugestívne, že ich teraz odcitujem. Subjekt: „Predo mnou ako na celoplošnej obrazovke prebiehal zrýchlený tok nedefinovateľných obrazov asi, ako keď pretáčate film na videokazete. Niečo mi našepkávalo, že sa pohybujem už v druhej polovici budúceho storočia. Občas som pretáčanie spomalil, ba i zastavil, nechcel som však zastať na dlho, lebo sme chceli ísť do budúcnosti, ako sa povie, až na doraz. Odrazu naskočil obraz, spočiatku vyzeral ako typická "mŕtvolka". Predo mnou sa rozprestierala tropická krajina. Jej svieža zeleň prebudila vo mne záujem poohliadnuť sa a hypnotizér ma k tomu aj začal pobádať. Znovu musím povedať, že svieža zeleň a čistota obrazu, tentoraz už nie ako na obrazovke, ale ako v skutočnom živote, ma doslova fascinovali. Odrazu som zbadal mesto, ktoré sa kúpalo v slnečných lúčoch i bohatej tropickej flóre. Bolo na nevydržanie horúco, ale po vstupe do mesta som sa začal cítiť príjemne. Odkiaľsi vial prúd sviežeho vzduchu. Nad mestom sa vznášala úplne priehľadná "plachta" z hmoty, ktorú nedokážem definovať. Okolie mesta obklopovala sieť stĺpov, pripomínali mi grécku Akropolu, ibaže boli tenšie, napriek tomu "uniesli" celú prikrývku“. Hypnotizér ma nabádal vstúpiť do niektorej z budov. Zrazu som zbadal černocha v ľahkom belasom obleku, bol to lekár, kráčal po schodoch, ktoré tni pripomínali mramor, cítil som, že ide o imitáciu. Hneď som si uvedomil, že vidím seba v jednej zo svojich budúcich inkarnácií. Ďalší osud v nej ma už však nezaujímal. Chcel som ísť ďalej do budúcnosti. Ešte si spomínam, že ma ovládol náherný pocit,keď som si uvedomil, že čierna vízia pesimistických ekológov z konca dvadsiateho storočia sa nesplnila. A opäť pretáčanie, rozsypaný obraz, občas úplná tma, potom opäť zmes farieb ako pri rýchlo pretáčanej videokazete a znova na chvíľu tma... Že by to bol čas medzi dvoma inkarnáciami? Občas znovu naskočí "mŕtvolka", vidím mohutný lietajúci stroj, z ktorého nevychádzajú žiadne "plyny", pozemská krajina so supermodernou architektúrou, ktorú bližšie nedokážem identifikovať. Opäť ideme ďalej, vnímam rýchle plynutie času, možno je už budúcnosť roku desaťtisíc alebo štyristotisíc. Som na akejsi planéte, určite to nie je Zem, obdivujem farebné efekty, ale nevidím sa. Možno ani nie som tam, možno si hoviem niekde spokojne na Zemi, je ďaleká budúcnosť a ľudstvo sa naučilo cestovať po vesmíre tak, že každý človek vie opustiť svoje hmotné telo. Opäť tma, svetlo, spleť farieb v rozsypanom obraze, letíme teda ďalej do budúcnosti. Obraz miestnosti, v nej sedí človek vo svetlomodrom plášti. Nevidím mu do tváre, sledujem ho odzadu. Približujem sa k nemu a pozerám mu ponad plece. V ruke akoby držal knihu, no nie je to kniha, ale tabuľka z neznámej hmoty, akoby zo živej hmoty, aspoň sa tak domnievam. Pozorujem premietanie jeho myšlienok na tabuľke. Je to asi výskumník. Neviem však, či možno človeka žijúceho za prahom vekov takto nazvať. Pozorujem ho z pohľadu svojho terajšieho života na konci 20. storočia. A tu cítim, že ide o veľmi, veľmi vzdialenú budúcnosť, na to, aby som ju pochopil. Napriek tomu všetkému je mi ten tvor akýsi blízky, aj keď na mňa pôsobí chladno, akoby v ňom nebola ani štipka túžby... Odrazu všetko odchádza a už vidím iba tmu. Chcem ísť ďalej, ale nejde to. Všade okolo mňa je tma. Medzi hypnotizérom a subjektom sa odohráva nasledujúci rozhovor: Hypnotizér: "Opíšte mi, kde ste a čo tam vidíte." Subjekt: "Nevidím nič, nech sa ako akokoľvek snažím. Všade je tma." Hypnotizér: "Cítite niečo?" Subjekt: "Nič necítim. Akoby som bol prázdny. Necítim vlastné telo. Moje telo nejestvuje. Ani okolo mňa nič nejestvuje. Je tu absolútna prázdnota. Absolútny pokoj. Kľud. Ticho. Pokoj, ticho, nádherné ticho. Donekonečna nadšene omieľam to isté: pokoj, kľud, ticho..." Hypnotizér: "Napriek tomu sa snažte niečo tam nájsť a opísať to." Subjekt: "Nie je tu nič. Necítim ani svoje vedomie. Je tu kľud a pokoj, aký som predtým nikdy nezažil, ani pri hlbokej meditácii. Teraz vnímam, akoby sa pozadie trošku, takmer nebadane rozjasňovalo. Pripomína mi to hviezdnu oblohu, ibaže na nej nesvietia hviezdy, taká je obloha za zamračenej noci ďaleko od svetiel mesta. Najviac sa zjasňuje uprostred. Mám pocit, akoby som ležal uprostred letnej prírody a díval sa na oblohu, no s jedným rozdielom akoby som úplne zabudol na svoje vedomie. Nenachádzam ani stopu po egu, nenachádzam nijakú túžbu niečo vidieť, chcieť, cítiť." Hypnotizér ma začal pobádať, lebo inak by som pravdepodobne už nastálo ostal ponorený do tohto prekrásneho raja ticha a pokoja... Hypnotizér: "Sústreďte sa viac na stred obrazu a povedzte mi, čo tam vidíte." Subjekt: "Obloha je čoraz jasnejšia. Zjavuje sa akási beztvará hmota, čosi ako hmlovinka, obláčik. Stále mení svoj tvar a pomaly sa približuje. Cítim k nej akúsi náklonnosť, sotva badateľnú, veď predsa som prázdny, nemám túžby ani nijaké želania. Cítim iba akési telepatické prepojenie so svojím súčasným životom a hlas hypnotizéra. Keby som si neuvedomoval svoju terajšiu existenciu, nebol by som schopný opísať nič, iba by som opakoval, aký je tu pokoj. Obláčik sa blíži a mení na symbol - bielu holubicu s bielou, neuveriteľne čistou stužtičkou. Hneď ako som ju spoznal, zamáva ako na rozlúčku krídlami a odlieta k "Svetlu", žiarivej čistote... Pocit prázdnoty ma opúšťa. Začínam cítiť niečo, čo sa dá ťažko vypovedať slovami, možno sa tomuto pocitu najviac približuje slovo blaženosť. Alebo skôr nirvána? Splynutie s Absolútnom? Neviem. Nie je to ani dôležité. Jedno viem určite, že všetko utrpenie v hmotnom svete je definitívne za mnou, že ďalšia inkarnácia už nie je možná...(a ani nevyhnutná), že moja duša navždy splynula s najvyššou kozmickou bytosťou..."Na tomto mieste možnosti inkarnačného progresu, aspoň v tejto chvíli sa mi to tak vidí, končia. Akoby sa touto metódou nedalo ísť ďalej. To je však už racionálna úvaha, ktorá mnou prebieha po návrate do "reálu"."(Subjekt tesne pred návratom má neuveriteľne uvoľnené svaly na tvárí, vrásky sa mu strácajú, tvár akoby mladla. Subjekt hovorí o pokoji a blaženosti...) K slovu sa znovu hlási hypnotizér. Hypnotizér: "Pokúste sa zapamätať a udržať si terajší pocit blaženosti a vracajte sa k nemu vždy v čase núdze a ťažkostí. Nech je pre vás tento zážitok svetlom a míľnikom na vašej ďalšej životnej púti. Hneď na prvom mieste, po prečítaní tohto zážitku z budúcnosti, sa vynára otázka. Je to inkarnačný progres? Alebo len číra sugescia? Ako však vysvetliť farbitosť zážitkov, predstavivosť a schopnosť opisu detailov, či osobnú spriaznenosť s pozorovanými osobami v budúcich životoch? Konečným výsledkom inkarnačného progresu u zvlášť citlivých médií je bod, ktorý Teilhard de Chardin nazýva Omega. Tibeťania tento bod nazývajú východ zo strasti a považujú ho za definitívne vyslobodenie zo sansárového bytia a splynutie s Absolútnom. Dosiahol subjekt na svojej hypnotickej ceste Omegu? Dr. Moody by sa nehanbil povedať, ako mnohokrát v tejto knihe, neviem. Neviem ani ja, nikto z nás nevie podať taký dôkaz, ktorý by akceptovala veda alebo skeptický človek. Kto však sám "na vlastnej koži" zažil bod Omega a stretnutie s najvyššou bytosťou, toho už nikto nikdy nepresvedčí o opaku.PhDr. Marián Dujnič
29.04.2009 - 13:47
| Filtr
kheldar
velmi zajimane a az neuveritelne,
pritom pro me hodne lakave,zazit a hlavne si pamatovat takovehle stavy i po navratu do reality
pritom pro me hodne lakave,zazit a hlavne si pamatovat takovehle stavy i po navratu do reality
© 2007-2024 Najdise.cz