Nie v básni je moja duša ukrytá,ale tam kde málo svetla preniká.Kto vlastne som, pýtam sa seba.Prišla som z neba ako kvapka rosy, ktorú nezmyl dážďa svätý Peter dovolil jemné strunky v tele rozihrať?I padnutá na kolená, musela som vstať.Kráčať so slzami v duši, no pri tom sa smiať.Od života brať málo a veľa dať.Biele a čierne sa strieda denne a je len na nás ako si cestu osudu vyšliapeme.Hviezdy nám svietia mliečnou dráhou, my hľadáme sa tam.Nik však nevie čo skrýva sa za nebeskou bránou,kto vstúpiť tam smie a nazrieť snáď.Tak stávame sa kvapkou v oceáne.Nestratiť sa to dá námahu.Splynúť a unášať sa, jednoduché zdá sa.Občas sa búrka preženie no slnko svieti zas.Vietor šepká tichú pieseň bolesti čo dlho ukrytá je v nás.Premeniť smútok v radosť neskrotnú,roztopiť ľady zloby a úsmev druhým dať,to jedna kvapka nezmôže, treba ich viac.Ráno keď vstaneš a zbadáš v sebe trblietanie,zistíš, že už nie si sám, chceš lásku rozdávať a jemnú rosu v dlani mať.Tak odomkni svoje srdce zranené, oči nech nehľadia do zeme.Možno sa práve v mori minieme, alebo spolu v jednu kvapku splynieme.
rebeka14
» SLUNOVRAT
Aj ja dakujem a som rada,že moja básnička pripomenula rodnú reč....aj ja rada chodím na Moravu býva mi tam otec....a je tam pekný kraj i príjemní ľudia