Je zvláštne, že práve smútokťa drží nad hladinou,hlavu obracia k hviezdam...a oči plné sĺzznásobujú ich žiaru...bolesť stravuje všetkotvoje vnútro je vákuum...máš tichý pocit,že sa zbortíš do vnútra...že si čierna diera,čo pohltí všetko...a na konci exploduješ ako supernova...padáš na kolenás hlavou obrátenou k hviezdam,tvoje slzy znásobujú ich jas...si zahalená len svojimi vlasmi a myšlienkamia pokrytá špinou dlhých hľadaní...slzy ukazujú čistú cestu pravdya ich ligot tu cestu ožiari...pri hľadaní pravdy padáš na kolená...brodíš sa špinou ciest,slzy zotieraša pritom je jednoduchšienechať ich tiecť,lebo je paradoxom, že práve smútok ťa drží nad hladinoua slzy znásobujú jagot hviezd...
myriam
» preferita
...ja viem že fénix sa rodí z popola....ale zo spáleniska musíš najprv odviesť trosky...aby si pevné mohla postaviť stĺpy...niekedy nie je dobré do nových základov vkladať staré spomienky....
myriam
» preferita
...neskonalá nádej vo výber tej správnej z ciest...tak tú mám to mi ver....ale všetko má svoj čas....tak ako tiché sledovanie hviezd....