blízkosť smrti - Diskuze a zkušenosti

Charis » kubisf ale nemal si z toho nejaký hrozný pocit, že umieraš, alebo tak?

kubisf Kdysi jsem měl velmi těžkou havárii a vzpomínám si jak jsem se probral při operaci ale nic jsem necítil jen jsem viděl jak se mi vrtají v břiše.Myslel jsem si že přestala zabírat narkóza a že jsem pak zase usnul.Až po letech mi došlo že i kdybych se probral tak bych svoje břicho nemohl vidět-měl jsem přes hlavu to prostěradlo.Říkali mi pak,že mě vícekrát ztráceli a že nevěřili že to přežiju.Tak jsem se možná viděl shora a zase se vrátil.

Charis » Iza23 na pásy často nadávame, pokiaľ s tým nemáme skúsenosti. Ešteže to dobre dopadlo, že ste všetci prežili

Najdise.cz Systémová zpráva: Příspěvek je od uživatele Iza23, který(á) již smazal(a) registraci na tomto webu:
=====
Ano, ked sme dostali na dialnici smyk a s rodicmi havarovali a skoncili vo zvodidlach, potom do nas narazili este dve auta, mne vyrazilo dych...ale skor som sa bala o matku,ktoru takmer zrazilo auto, ked vystupila z auta a chcela mi pomoct dychat a potom o otca, ktoremu takmer dvere odtrhli nohu, ked vystupoval z auta...nuz bolo to hrozne. a zmenilo mi to zivot v tom zmysle, ze uz si vzdy zapinam v aute pasy a bojim sa viac o rodicov...

Charis v utorok budem na teba myslieť

Charis ty si človek, ktorý si dôveruje a nemáš žiadny strach, proste, všetko je ako má byť. Naozaj veľa zlých vecí človek po čase zistí, že boli potrebné a že mu v živote pomohli, posunúť sa ďalej, zmúdrieť

Charis » Tasha11 možno to bolo astrálne cestovanie, bála si sa?

Charis » alassea Ahoj Bea napadlo ma to dnes, ako som sa topila s malým Ondrom, ten hrozný pocit beznádeje, že už som urobila všetko a už ho neudržím nad vodou,že už je definitívny koniec, vtedy som prosila Boha , nech zachrani jeho, a sľúbila som , ak to prežijem, že sa budem snažiť byť dobrá. Veľa krát ma to napadne.(keď som zlá) Aj keď mám s Ondrom nejaký konflikt, spomeniem si na to a poviem si vďaka za to ,že si tu, a asi sme dostali druhú šancu, nie preto aby sme si tu len tak v kľude prežívali ,ale niečo urobili.Máme ešte nejakú prácu. Tak, to ma dnes napadlo.
PS.: naozaj najťažšie je asi prežiť smrť svojho dieťaťa

Tasha11 konkretne tento pocit nie, ale nie raz som zazila , ako sa pozeram na svoje telo zhora, ci pozeram na detail stropu v miestnosti , ked som mala velke horucky, ci bolo mi inak velmi zle.

alassea Ahoj Iva ,bola som asi 2 krát,ten prvý ako decko keď som sa topila - v bazéne ,napriek tomu,že tam bolo plno ľudí ,ktorí by ma iste zachránili /videli ma topiť sa/ mala som reálny pocit,že sa utopím a už som sa ani nesnažila z toho dostať-klesla som na dno a hovorila som si,že to nie je ani tak strašné,že sa proste utopím potom sa niečo vo mne vzbúrilo a znovu som sa začala snažiť a potom ma vytiahli-trvalo to celé asi len pár sekúnd,ale ten pocit mám stále v pamati.A potom ešte raz,keď som bola tehotná,išla som s jedným človekom/však vieš s kým/ aj s mojím mužom a s malým synom autom,a tá osoba začala strašne zrýchlovať a ja som mala pocit,že nás chce všetkých zabiť.Potom sme ju nejak presvedčili a spomalila.A to vo mne neodpustené zostáva doteraz. PS:Bola som blízko smrti /aspoň mám ten pocit/,čo sa týka mojich blízkych-najma detí-keď mali na mále a tam som pociťovala veľkú beznádej-teda to uvedomenie,že neviem,aký dlhý má byť ich život,že to nemám v rukách ja-asi som príliž veĺký pesimista.Zmenilo ma to v tom,že som si uvedomila,že nikto tu nebude večne.