......veľmi chcela aby ju udrel tou napriahnutou rukou. Udri ma prosím, zabi moju lásku. Niečo v jej očiach ho zastavilo. Ruka mu klesla,zatvoril na krátku chvíľu oči, potreboval rozumne myslieť, keď sa pozeral do jej oči nikdy nemohol logicky uvažovať, ani pred tým a ni teraz. Čo to pre boha chcel urobiť. Otočil sa otvoril dvere a potichu ich za sebou zatvoril. Potreboval byť od nej ďaleko. Vonku ho oslepil slnečný jas znásobený v čerstvo napadanom snehu. Zostal stáť, primrzol zastavený časom. Znovu ju videl ako stála pod pouličnou lampou z vystretými rukami sa točila, smiala a chytala prvý sneh, dlhé vlasy madony sa jej na koncoch točili okolo pásu. Zbadala ho, videl, že sa zľakla,tak zostal stáť a len sa usmial. Jej sa pomaly na tvár vrátil usmev a len zašepkala, keď ja to tak milujem. Potom sa otočila a zmizla za rohom prvého domu. Stál tam ako blázon a vystrel ruku aby chytil prvý sneh. Potriasol hlavou a rozbehol sa za ňou,ale za rohom už nebola......( možná večer, alebo až zajtra )