HORANA - Diskuze a zkušenosti

Bol teplý, takmer letný večer, vietor sa pohrával s korunami stromov, v malom prastarom domčeku sa viedol rozhovor, ktorý mnohým zmení život. V piecke plamene oblizujú hrubé kláty dreva, príjemné svetlo rynúce sa z otvorov na dvierkach pece, vrhá mihotajúce sa tiene ľudských postáv na okolité steny.

„Dcérenka, máš už takmer 20 rokov, dobre si pamätaj, čo všetko som ťa naučila, budeš to potrebovať, keď tu už nebudem,“ hovorí matka. „Prečo by si tu nemala byť? Veď sa nám tu žije celkom dobre, nemáme problémy, ľuďom sa vyhýbame, máme čo jesť aj piť,“ odpovedá dcéra. Matka sa vyhla odpovedi a vraví: „Pamätáš, ako som ti kedysi ukazovala tie krásne kopijovité huby?“ Nečakala na odpoveď a pokračuje : „ Majú magickú moc. Môžu ťa oslobodiť, ale aj zatratiť. Dobre si rozmysli kedy a ako s nimi naložíš, potom už nebude cesty späť!“ „Prečo mi toto všetko a zrovna teraz hovoríš?“ pýta sa so smutným výrazom v tvári. „Prichádza môj čas. Na úpätí hory, oproti nášmu oknu som ti v skalách ukryla plášť, pomôže ti v ťažkých chvíľach.“ Dcéra stále nechápala, čo sa jej snaží povedať, ale súhlasne prikývla.

Odrazu odniekiaľ zdola z doliny začuli ľudské hlasy, ktoré ozvena niesla až k ich domu. Bolo to veľmi čudné, pretože už roky sa ľudia ich domčeku veľkým oblúkom vyhýbali. No toto vyhýbanie bolo obojstranné, netúžili po vzájomnom kontakte. Matka sa začala chvieť, obzerať naokolo a roztraseným hlasom vraví : „ Nemáme veľa času. Prosím choď a schovaj sa v horách, idú si po mňa!“ „Čo sa deje mama?“ Medzitým hlasy silnejú a ako sa blížia k domu, ich rev sa ďalej šíri vo vlnách po okolí. Môže tam byť tak stovka ľudí, túžiacich po krvi, po matkinej krvi. Matka sa rýchlo otočí a silno apeluje na dcéru : „ Choď, uteč oknom na druhej strane domu, nechcem, aby si videla, čo sa bude diať!“ Dcéra ešte netušila, prečo si idú práve pre ňu, ale mamu vždy poslúchla, mala ju rada a takmer nikdy sa nemýlila. Obzrie sa dozadu a naposledy si prezerá jej milovanú matku, jedinú bytosť, ktorú vo svojom živote mala vždy po svojom boku, ku ktorej vzhliadala s rešpektom, pokorou, úctou, ktorú nadovšetko milovala. Ich pohľady sa stretnú. Matke dlhým kľukatým potôčikom po líci steká slza, a keď sa oddeľuje od tváre, zatiaľ čo padá vzduchom, akoby sa zastavuje čas, uprene sa dívajú jedna na druhú. Dobre vedia, že je to ich posledné stretnutie, posledný obraz, posledná chvíľa, posledné všetko.V okamihu dopadu slzy na špinavú zem, na dvere udiera mohutné baranidlo, snažiace sa dobyť cez spráchnivené dvere. Ako zázrakom prvú ranu vydržali. To dalo dcére možnosť úniku. Spoza dverí sa, v prekrikovaní jeden cez druhého, ozýva : „Vieme, že ste tam, dostaneme vás pred boží súd!“ Druhá rana baranidla so škripľavým rachotom vyráža dvere a húf ľudí sa rúti dovnútra. Dcéra uteká, čo je sily stačia, neotáča sa, len dúfa, že ju nikto nevidel. „Bosorka, kde máš to diablovo dieťa?!Hovor!“ No ona mlčí. Ostatní prítomní rozhadzujú vybavenie izby do vzduchu s nádejou, že si vezmú to, po čo prišli. Márne. Žena dostáva údery palicou po celom tele, ktorá zanecháva svedectvo krutosti tunajších ľudí v jej krvavých, otvorených ranách. Stále mlčí. „Veď oheň to z teba dostane, nič sa ty neboj!“ výsmešne hovorí šedivý starec, ktorému z očí srší plameň nevraživosti. Zbedačenú ženu vyvádzajú pred dom, kde na ňu čaká sfanatizovaný dav. Prekrikujú sa. „Bosorka! Obcuje s diablom! Upáliť! Boh si s tebou už poradí!“ Medzi zúčastnenými je dokonca kňaz, ktorý svojou prítomnosťou stvrdzuje vopred daný rozsudok nenásytného ľudu, bažiaceho po krvi. Kňaza toto konanie vôbec neznepokojuje, napokon je to schválené Vatikánom, tak na čo sa zaplietať do vopred prehratého boja.Dcéra sa konečne zastaví, vydýcha, sadne na neďaleký zvalený strom a v mysli si spätne prehráva, čo práve zažila. „Čo bude s jej mamou?“ neustále sa sama seba spytuje. Nakoniec zvedavosť zvíťazí nad strachom a rozhodne sa z bezpečnej vzdialenosti sledovať zhluk pomätencov. Dav so zapálenými fakľami, ktoré jej napovedajú cestu, vedie ženu dole dedinou, k malému námestíčku, kde už je všetko pripravené na krutý obrad.

Za stáleho pokrikovania nadávok, ktoré sa radšej ani moje prsty neodvažujú napísať, vrhajú po zlomenej, strhanej žene kamene, pľujú na ňu, vysmievajú sa jej. Sami sa obháňajú krížmi a inými relikviami, popritom sa pokrytecky prežehnávajú, ako keby týmto gestom chceli zo seba zmyť špinu svojich minulých, aj terajších skutkov, učinili z nej symbol vlastných chýb. A farár sa len prizerá. Nikto z prítomných žene nepomôže, lebo by veľmi ľahko mohol skončiť podobne ako ona. „Bosorka. Kacírka!“ Krik naberá na intenzite. Na hrdlách im navierajú pulzujúce žily, v rukách zovierajú fakle, kosy, palice, kričia tak, že im stekajú spenené sliny po ich špinavých košeliach. Predbiehajú sa kto väčšmi urazí, či zneuctí ženu, teraz už pevne priviazanú na mohutnej drevenej hranici. Vzduch je presýtený zlobou, očakávaním, kedy už konečne zhorí a všetci si budú môcť vydýchnuť nad zažehnaným pokušením, ktorým si ju zosobnili. Kňaz už ďalej nemôže odolávať zúriacemu šialenstvu, začína teda obrad, na ktorý je pontifikátom poverený. Recituje verše v latinčine, presne napísané na tieto účely, kvapky svätenej vody rozprašuje smerom k žene, ktorá doposiaľ nevydala ani hlásku a hrdo so vztýčenou hlavou prijíma jej vopred určený tragický osud. Pri poslednom vyrieknutí slova Amen, kňaz súhlasne prikývne hlavou, aby jeden z iniciátorov honu mohol pripáliť fakľou hranicu.Oheň sa približuje pomalým plazivým pohybom po dômyselne poukladaných polenách. Žena sa nepozerá tým smerom. Ani vtedy, keď jej zakrádajúce sa plamene opaľujú končeky prstov, ani keď sa šíria ďalej po tele. Dcéra skrytá obďaleč za stromom jedným okom sleduje neskutočné utrpenie svojej ľúbeznej mamy. Oči sa jej každou sekundou podlievajú novými slzami hrôzy, ktoré už nestíha utierať a tak kvapky dopadajú na machom obrastený kmeň. Nemôže vydať ani hlásku, hoci je to pre ňu skoro nemožné. Sama seba sa neustále spytuje na dôvod tohto šialenstva, navzdor tomu vie, že aj keby niekto mal odpoveď, nevyriekne ju, pretože by musel prevziať zodpovednosť za svoj skazený a všemožnými prehreškami nasiaknutý život. Žena už je celá pohltená v plameni. Na obhorenej koži vznikajú pľuzgiere, tie sa zväčšujú, až kým neprasknú, no na ich mieste vznikajú ďalšie, ktoré so sebou nesú novú, ešte prenikavejšiu bolesť. Vzduchom sa nesie neznesiteľný zápach ľudského trápenia, ktoré sa dostáva do tela v podobe štipľavej chuti zostávajúcej na jazyku. Ľudia si nadarmo zakrývajú nos, avšak neodchádzajú, chcú vidieť koniec človeka, čo im tak veľmi leží na srdci. Keď už je bolesť neznesiteľná, zahľadí sa žena čiastočne roztečenými očami do davu ľudí pohľadom preklínajúcim ich, aj ich nasledujúce pokolenia, nadýchne sa ohňa zmiešaného s dymom a záverečne vykríkne tak ohromujúco, že si ten zvuk vrhajúci ozvenu z každej svetovej strany, aj pohľad na ňu, ľudia budú poriadne dlho pamätať.

Dcéru schovanú za stromom prepadne obrovský žiaľ, borí sa v nej posledný most spojený s rodnou dedinou, odvracia sa od života s ľuďmi. Dav už načisto stíchol, ešte sa hojnú chvíľu pozerajú na telo v plameňoch, ako keby si stále neboli istí smrťou bosorky, v napätí čakajú, či neuvidia nejaký pohyb, keď však neprichádza, rozpŕchnu sa do svojich domov. Dcéra čaká kým v dedinských domoch nezhasne aj tá posledná sviečka, aby mohla sňať svoju matku z tlejúcej hranice. Odnáša na kosti obhorené torzo ženy, ktorú najviac milovala, ktorá jej bola vždy nablízku, ktorá ju naučila všetko, čo mohla, ktorá jej nakoniec zachránila život. Nesie ju ďaleko, tam kde už nie je vidieť ani jediný dom, znova prepuká v plač, chveje sa bezmocnosťou a na plné ústa vykríkne MAMAAAA. Tento krik, ako nôž vchádzajúci do masla, pretína pokojnú tichú noc, vtáky z okolia v kŕdli odlietajú. Dotiahne torzo k jazeru, kde sa zvykli po zotmení spolu kúpavať, medzi kosti rebier naloží 5 ťažkých kameňov a púšťa svoju mamu na poslednú cestu, cestu na dno jej obľúbeného miesta. „Zbohom!“

Putuje sama lesmi dlhé hodiny, keď odrazu zočí krásne kopijovité huby, ako strážne veže týčiace sa nad zelenou nízkou trávou. Spomína na matkine slová, no nedbá zjesť zopár kúskov. Vie že už nemá čo stratiť a ak má zomrieť teraz je tá pravá chvíľa.

Na počudovanie neprichádza ani smrť, ani nevoľnosť, no z tmy sa vynára záhadná postava. Má dlhý čierny plášť dotýkajúci sa zeme, v páse ho má obopnutý reťazou z číreho zlata, na hlave má trojúholníkovitú kapucňu a jeho postavu lemujú krásne biele krídla. Spytuje sa záhadnej postavy, či je to anjel , či už je po smrti a on si ju má odviesť do neba. Postava odpovedá : „Nie. Nie som anjel. Ja som pomsta!“

„Dotkni sa ma!“ vraví tichým hlasom pomedzi kostrbatý úsmev, pretože vie, čo bude nasledovať. V momente dotyku mu v očiach vzplanul pekelný plameň, ako keď vzbĺkne stovka zápaliek. Náhle sa zotmelo, vzduch okolo nich sa začal zasnene vlniť, jej zreničky sa behom chvíle scvrkli na veľkosť špendlíkovej hlavičky. Z ticha zrazu zosilňoval zvuk, podobný cválaniu nepreberného množstva splašených koní preháňajúcich sa prériou, prirodzene sa meniac v pomalé lámanie suchej vetvy, keď spolu s nim s ohromujúcou silou doznel hrom, ktorý rozvibroval zem široko ďaleko. V útrobách lebky prepuklo hlasné, ba až neúnosné trúbenie nebeských lesných rohov, do ktorých fúkajú tisíce hrdiel padlých anjelov. Chcela, ale nemohla to zastaviť. Jej myseľ bola v tej chvíli na míle vzdialená od fyzického tela. Pred očami sa zjavovali a mizli situácie z minulosti celého ľudstva . Vízia sa, za doprovodu pohanskej hudby hranej na tri doby, retrospektívne vracala do pradávnych dôb, odhaľujúc tú najväčšiu zlobu zmiešanú so strachom za celé tisícročia. Všetky tie vojny, klamstvá, faloš, žiarlivosť, boj o moc, o majetok, vraždy, podvody, znásilnenia... všetky emócie, čo človek ukrýva aj pred sebou samým, jej boli premietnuté, boli dokonca ňou samotnou precítené. Došlo aj na vlastné spomienky. Už ako malé dievčatko sa musela s mamou presťahovať do starej búdy na okraji dediny, ktorá by len ťažko naplňovala podstatu slova domov. Opustená špinavá „diera“ s jednou pieckou, jedným stolom stála na okraji lesa na vrchu doliny medzi horami. Jej mama ju spolu s ňou počas niekoľkých rokov zveľadili na malý útulný domček. Nikdy sa však nedozvedela, prečo tam musia bývať. Zakaždým, keď sa na to spytovala, nedostalo sa jej odpovede, ale len odvrknutia, aby to tak nechala, aby sa do toho nestarala. Až táto vízia jej dovolila nadvihnúť pokrývku tajomstva, pred ktorým ju matka chránila, ktoré nikdy nemala vedieť. Videla samú seba v maminom náručí, ako sa derú rozvášneným davom, ktorý na nich nadáva a vyhráža sa im. Najviac kričali ženy odeté do starých špinavých hábov. V ich krvou podliatych očiach prekypovala nenávisť, závisť, aj strach. Za nimi sa krčili muži, ktorí kričali tiež, ale inak, akoby z povinnosti voči svojim prešediveným ženám. Narozdiel od nich, mali v očiach vášeň a chtivosť. Nečudo. Žena, ktorú so svojim dieťaťom tak dychtivo hnali uličkou v dave, bola omnoho krajšia, zmyselnejšia, než ich večne nespokojné, ohovárajúce kreatúry, s ktorými zdieľali príbytky. Mala prirodzene vlnité čarokrásne havranie vlasy, pôvabnú bielu pleť, štíhlu postavu, plné prsia, pohľad pri ktorom sa doslova lámali kolená. Každý z nich by bol ochotný kvôli noci s ňou obetovať čokoľvek, čo za svojho života nadobudol. Ona to vedela. Možno aj preto nenamietala a bez slova vyhovela požiadavkám nenásytných, žiarlivosťou zaslepených karikatúr človeka. Ale bolo v tom ešte niečo. Nechcela dopustiť, aby sa toto všetko opakovalo a postihlo jej dcérku, ktorá sa na ňu zaiste bude veľmi ponášať. Napriek veľkej zvedavosti sa dievčatko nikdy nespytovalo na otca, hoci ju táto otázka sprevádzala celý život. V tejto vízii všetko pochopila. Nemusela to priamo vidieť, vedela že je jedným z krčiacich, za ženskou sukňou sa schovávajúci zbabelec, neschopný prebrať zodpovednosť za svoj čin z minulosti. Trpká príchuť pravdy sa odrazu miešala so sladkou vôňou pomsty. Bola rozhodnutá, čo má urobiť. Zasvätí svoj život odplate za hriechy vykonané na jej rodine, v hlave sa rodí diabolský plán.

Po nadobudnutí poznania vízia, ako mávnutím čarovného prútika mizne, no mizne aj láska, cit, ľudskosť, zostáva len nenávisť a vidina utrpenia ľudí za toto zodpovedných. Odobrala sa teda na skalu, kde schmatla plášť a vydala sa na cestu tmavými, hlbokými lesmi. Niekoľko dní putovala neosídlenými horami, až narazila na opustený dom, schovaný za takmer neprekonateľnou priepasťou, kam by len ťažko niekto chodil. To bude jej útočisko na najbližší rok. Jej mama ju naučila schopnosti prežiť za každých podmienok, využívať rastliny voľne rastúce na lúkach, lovu zvierat, používať intuíciu, lesné signály, bola výborne vyzbrojená vedomosťami pre život mimo ľudí. Keď bola ešte dosť malá, naučila ju istej telepatickej schopnosti načúvaniu a spolupráce s prírodou, ktorá v novom pláne zohráva zásadnú úlohu. Neustále si spomínala na mamu, neraz sa prichytila pri plači, ale práve to posilňovalo jej túžbu po krvavej odplate. Na um jej často prišla mamina rada : „Dcérenka, zvieratá sú iné, lepšie ako ľudia, nepoznajú túžbu, vášeň, cit, nenávisť, majú iba pudy, preto nemôžu konať ani dobro, ani zlo. Dajú sa jednoducho prečítať. Keď budeš vedieť kde a čo máš hľadať, nájdeš spôsob, ako využiť prírodu vo svoj prospech.“ Zvieratá cítili jej úzku spätosť s nimi, preto nikdy neváhali pristúpiť bližšie. Mohla si s nimi v podstate robiť čo chce, no nikdy nezabila zviera, neodtrhla plodinuzbytočne, ctila zákonitosti flóry a fauny. Zatiaľ čo sústavne prehlbovala svoje schopnosti, ľudia z dediny prestali mať strach chodiť hlbšie do hôr. Veď prečo nie?! Čarodejnica bola dávno po smrti, jej dcéra určite zahynula od hladu v horách, ich dom a všetky spomienky na nich ľahli popolom, mysleli si. A tak sa jedného dňa vybral pastier so svojim malým synčekom a jeho 124 kusov oviec na ďalekú stráň, kam bežne nechodieval. Chcel ho už od mala učiť remeslu, aby jedného dňa mohol prevziať salaš sídliaci na kopci za dedinou. Bol postavený jeho pradedom za pomoci ďalších starousadlíkov z ich kraja. Salaš sa dedil z pokolenia na pokolenie a presne v tom mienil pokračovať so synom. V čase obeda si pastier našiel strom v strede lúky, sadol si, oprel sa o kmeň, vytiahol píšťalu a spustil svoje obľúbené melódie, ktorými si už roky kráti čas pri strážení oviec. Divožienka úpenlivo sledovala dve osoby spoza neďalekého dubu, no ani náznakom nedala o sebe vedieť. Ovčiarsky pes odrazu zacítil prítomnosť ďalšej osoby, nezabrechal, hneď sa rozbehol k stromu. Stačil jeden pohľad z očí do očí, pes usadol, nevydal ani hlásku, vyčkával. Malý šibal si to všimol a začal na psa pokrikovať aby sa vrátil, ale pes ktorý zvyčajne na slovo poslúchal mu nevenoval pozornosť. A tak si za zvuku píšťalky, zvonov ozývajúcich sa z krkov oviec cupitá smerom ku stromu, kde v tieni skrytá, s pripraveným vrecom čaká mladá žena. Chlapec príde ku psovi a z ničoho nič tma.Snaží sa kričať, plakať, kopať nohami, ale márne, pevne ho drží jednou rukou, tou druhou mu cez vrece zakrýva ústa. Bez stopy miznú v lese. Pastier si ešte päť minút nôtil skladby, keď mu prišlo divné, že nepočuje a nevidí synčeka so psom. Obhliadne sa, dôjde po psa, ktorý keď ho zočí začne kňučať a zavýjať. Pastier sa ho vypytoval čo sa deje, kde má syna, hoci vedel, že mu pes odpoveď nemôže dať. Pátral po ňom celý deň aj celú noc, pozeral pod každý spadnutý kmeň, obišiel dokola každý kameň, preklínal všetkých a všetko, bezvýsledne. Vrátil sa späť do dediny, okamžite vrazil do miestnej krčmy a verboval chlapov na pomoc. Chlapi bez slova vstali od svojich nedopitých pohárov, rukávmi si poutierali nápojmi zabrýzgané brady, vydali sa na dané miesto a takisto hľadali, kričali, prosili. Bol už nenávratne preč. Pastier sa s tým nevedel zmieriť, uzavrel sa do seba, začal utápať žiaľ v alkohole. Nikdy si svoju neopatrnosť neodpustil. Keďže sú ľudia poverčivý, nebolo tomu inak ani v tejto dedine. Vymysleli si príbeh o žene chodiacej lesmi, ktorá kradne neposlušné deti a často týmto príbehom balamutili nedisciplinované deti. Netušili však, že nie sú až tak ďaleko od pravdy. Legenda menom Horana bola na svete a šírila sa rýchlosťou blesku po celom kraji.

Pastierov syn bol len začiatok. Začiatok konca jednej dediny v horách, ktorá mala v blízkej budúcnosti úplne zmiznúť z povrchu zemského. Pokračovala v love detí s jasnou predstavou, mať z každej rodiny aspoň po jednom kuse, to bola prvotná rana pre rodičov, starých rodičov, či príbuzných, za upálenie jej matky. Mladšie deti chytala do vreca, tie staršie a ťažšie musela uspať pomocou fúkačky zhotovenej z bukového dreva, naložila na chrbát jeleňa a odcválala do svojho vzdialeného príbytku. Na šípky používala zmes slizu z ropuchy kráľovskej s výťažkom žliaz z jazveca, rozmiešané v muchotrávkovom extrakte v presných pomeroch. Keď sa prebudili, spútala ich a prinútila napiť sa z nápoja, ktorý kompletne mazal spomienky, emócie, zostali len komunikačná schopnosť, motorické funkcie a čistá myseľ, lačná po absorbovaní učenia. Naučili by sa čokoľvek, čo by ponúkla ich vyhladovaným mozgom, s predpokladom rýchleho dosiahnutia majstrovstva v tom. Každému z nich napevno zaviazala oči kusom handry, ktoré chodila potajme kradnúť ľuďom z pred domov. Dennodenne im mazala oči špeciálne namiešanou bylinkovou mastičkou, ktorá zabraňovala zápalom a zároveň viečka prirodzene lepila navzájom k sebe. To že mali po celé dobu zaviazané oči si ich mozog vyhodnotil ako normálny telesný stav, takže začal rozširovať a posilňovať všetky ostatné zmysly okrem zraku. Malo to ešte jeden dôvod a tým bola nemožnosť spomenutia si na svoju rodinu v prípade ich stretnutia. Učila ich ako loviť, nastražiť pasce, ako sa potajme pohybovať v lese, vyrábala s nimi zbrane za použitia prírodných materiálov. Palice ponechávali s koncami odťatých vetiev, zabrusovali ich do ostrých ostní, ktoré nemajú problém preraziť akékoľvek tkanivo a vytvoriť prinajmenšom 5 centimetrové diery v obetiach. Tieto a mnohé iné zručnosti pokladala za oveľa dôležitejšie, ako tie ktoré ich učili doma. Mala už plne bojaschopnú detskú armádu, vyškolenú prírodou, zároveň boli prakticky úplne v jej moci, bezbreho oddané tejto krásnej žene. Všetko je pripravené, deti sú schopné bez kvapky citu pobiť vlastných rodičov. Byť zabitý vlastným dieťaťom, ktoré ako si myslíte je už po smrti, je podľa nej dokonalý akt pomsty. „Oni mi zobrali to, čo som najviac milovala, ja som im to vzala tiež a teraz zaplatia za všetky svoje hriechy v ich bezvýznamných životoch. Len nech sa modlia k tomu svojmu bohu, aj tak im to nepomôže,“ hovorí si žena sama pre seba.

Týždeň pred výročím smrti vlastnej matky, berie na seba dlhý plášť, rozdáva deťom zásoby jedla a vydáva sa s nimi na niekoľkodennú púť späť na miesto, odkiaľ prišli. Niektoré z nich nevládzu, padajú únavou, preto sa nechávajú nosiť tými staršími. Nocujú vo vlastnoručne zhotovených prístreškoch vyrobených z dreva a lístia. Nastal deň výročia tej hroznej udalosti, a ona už stojí na vysokom kopci týčiacom sa nad dedinkou. Strháva deťom šatky z očí. Ich viečka sú po ročnom zovretí takmer zrastené dohromady a v žiadnom prípade, ani keby chceli, ich nemôžu otvoriť. Oproti dňu, kedy si ich vzala pod svoje krídla sú na nepoznanie vychudnuté a neporovnateľne bledé. Pevne chytí za ruku najmladšie ratolesti, zohne sa k nim a všetkým rázne hovorí : „ Nastal čas moji milí, nezabudnite na nič z toho čo som vás naučila. Budú na vás kričať, budú prosiť, budú žobrať, budú sa dokonca modliť... No vy viete, aká je vaša úloha, všakže?!“ Pohŕdajúco sa usmeje a prvá vykročí smerom k dedine.

www.fijok.bloger.cz