Kto sa bojí, nesmie chodiť do lesa - Diskuze a zkušenosti

V malej izbe sedí zhrbená starenka. Pri pomaly dohorievajúcej sviečke, ako zvyčajne, vyšíva svoj originálny vzor na biele plátno. Jej výtvory sú všade. Tmavomodré výšivky sú na obrusoch, obliečkach perín, šatách. Visia aj na stenách vo forme kruhových či štvorcových obrazov. Stará žena má silne zvráskavenú tvár, ktorú omotáva tuhým uzlom priviazaná biela šatka so zlatistým tradičným vzorom. Na jej tvári sa však nevynímajú len vrásky smútku a životných skúšok, vôkol očí má do kože vryté aj vrásky šťastia a smiechu. Je najstaršou obyvateľkou horskej dediny, no nielen vďaka tomu si ju všetci z tejto aj okolitých dedín vážia a rešpektujú. Nikdy nechodila do školy, ale jej životná múdrosť je nespochybniteľná. Nejeden sused si k nej chodí pre rady pri dôležitých životných rozhodnutiach.
Ticho mihotajúceho sa plameňa a jej plnú koncentráciu odrazu pretnú dve pribiehajúce deti. „Nechytíš ma, nechytíš!“ za behu okolo stola pokrikuje brat na sestru. „Deti, už máte umyté zuby?“ hovorí. „Áno babka, máme!“ vykríknu takmer zborovo. „A pomodlení ste?“ pýta sa opäť. „Áno sme.“ „Tak potom viete, čo máte robiť! Už je najvyšší čas,“ ukazuje prstom na širokú posteľ pod oknom. „Ale nám sa ešte nechce spať,“ doprosujú sa súrodenci. „Veď viete, že keď sa vrátia rodičia, musíte už dávno spať, inak bude zle,“ odpovedá so zdvihnutým karhajúcim ukazovákom. „Dobre babka, ale povedz nám nejaký príbeh. My ich máme tak radi,“ vraví chlapec, zatiaľ čo sestra súhlasne prikyvuje. „Tak ja vám teda jeden poviem, ale musíte si ihneď ľahnúť,“ odvetí a vedie ich za ruky k posteli. Zatrasie vankúšmi, nadvihne nadýchanú a ťažkú perinu, ktorú im vzápätí vytiahne až po ich brady. Medzitým lovila v pamäti, ktorý z príbehov im dnes povie, lebo dobre vedela, že týmto spôsobom ich najlepšie môže pripraviť na život a jeho úskalia. „ŠŠŠŠ!“ s priloženým prstom na perách si sadá na okraj postele, dívajúc sa na deti svojimi slabozelenými súcitnými očami, ktoré už veru videli všeličo. Zahľadí sa striedavo do štyroch veľkých nevinných kukadiel vytŕčajúcich spod periny a láskyplne pohladí deti po vlasoch. „Zavrite očká a počúvajte! Poviem vám príbeh, ktorý sa stal, keď som bola vo vašom veku.
Jedného dňa som sa hrala so súrodencami vo dvore nášho domu, keď do dvierok na plote vrazila susedka. Div, že ich nevylomila. Okamžite zvolala celú našu rodinu. „Poďte, Andrej sa vrátil! To musíte vidieť!“ Tak sme sa vybrali do stredu dediny, kde už boli zhromaždený ľudia a vítali Andreja. No nebol to ten istý človek, ktorý pred mesiacom odišiel do zakázaného lesa hľadať kvet mladosti. Tradovalo sa, že je ukrytý vo vnútri najstaršieho dubu, ktorý nie je možné prehliadnuť, pre svoju veľkosť a zaujímavý tvar. Odvtedy sme ho nevideli a všetci si mysleli, že nadobro od nás odišiel. Keď sme sa s bratmi a sestrami naňho dívali, bolo nám ho strašne ľúto. Kedysi urastený junák plný sily a odhodlania sa zmenil na nepoznanie. Bol oblečený do roztrhaných špinavých šiat, vlasy mal šedivé, takmer celkom vypadané. Krčil sa v strede kruhu, ktorý okolo neho vytvorili dedinčania. Bol bledý, na smrť vystrašený. Neustále opakoval pre nás nezrozumiteľnú vetu: „Lešij, Lasovin, Polisun.“ Napokon to bolo jediné, čo odvtedy vedel povedať. S bratmi som mu v nedeľu nosila koláče k potoku, kde zvyčajne sedával a pozoroval s kamennou tvárou ryby, ktoré v ňom plávali. Vždy sa potešil, keď nás videl. Aspoň sa nám to tak javilo, pretože mal kŕčovitú tvár neschopnú úsmevu. Ale my sme mu to videli na očiach, ktoré neraz obmývali jagajúce sa slzy šťastia, keď sme mu prišli ponúknuť zo sviatočného stola. Avšak našli sa aj deti, ktoré neboli k nemu veľkorysé a milé. Robili mu neustále zle, posmievali sa mu, hádzali naňho kamene, pred ktorými krívajúc utekal, pričom neustále opakoval tie svoje nezmyselné slová. Najhoršie boli mlynárove deti. Boli od nás staršie. Volali sa Miško a Majka. Mlynárovci sa považovali za zámožnú rodinu. Mali takmer všetko, preto sa ich deti veľakrát nudili a vymýšľali všelijaké hlúposti. Robili zlobu po dedine, ale ľudia si proti nim nemohli moc vyskakovať, pretože jedine oni mali široko-ďaleko dostatok múky pre všetky domy. Neraz im odpustili také skutky, za ktoré my by sme boli bývali dávno potrestaní. V jednu slnečnú sobotu Miško s Majkou dostali nápad. Z dlhej chvíle sa rozhodli ísť do zakázaného lesa. Vôbec žiadne deti tam nemohli chodiť. Aj dospelí chodili iba na kraj lesa, keď potrebovali pevné a pružné drevo na výrobu vecí do domácnosti. Tam boli najkrajšie a najvyššie stromy široko ďaleko. Les bol tmavý a hustý, siahal až za ďaleké kopce, no z našej dediny bolo vidieť len jeho začiatok. Dedinou kolovalo množstvo príbehov o ľuďoch, ktorí sa tam vydali a už sa nikdy nevrátili. Samozrejme okrem Andreja, ten bol jediný. Darmo sme ich odhovárali, aby nechodili. Oni sa nám posmievali a vraveli, že kto sa bojí, nesmie chodiť do lesa. Neboli hlúpi, zobrali si dlhé tenké lano do batôžka, ktoré im malo slúžiť na bezpečný návrat domov. Pri odchode nám ešte pohrozili, aby sme sa neopovažovali o tomto ich úmysle s niekým hovoriť, lebo nám budú robiť tie najhoršie predstaviteľné veci. My sme teda zostali ticho a opustili ich s ďalšími deťmi pri vchode do lesa. Miško vtedy uväzoval lano o strom.
Súrodenci postupovali pomaly, dávali si dobrý pozor na každý krok, aby sa nedostali do nejakých nečakaných nepríjemností. Po chvíli chôdze sa začal les čím ďalej, tým viac zhusťovať. Museli prechádzať takmer nepriepustnými kríkmi s bodliakmi. Majka sa ustavične držala Miškovej košele. Ani na chvíľu sa nepustila, tak veľmi sa bála. Miško ju ukľudňoval, že ešte majú lana dosť a že by sa mali aspoň pokúsiť nájsť ten prastarý dub, o ktorom sa toľko hovorí. Keď sa dostali na čistinku, kde bol vyvalený kmeň stromu, Miško zavelil, že si na tomto mieste oddýchnu pred ďalšou cestou. Obaja sa rozhliadali naokolo a prišlo im divné, že už nepočuť štebot vtákov, tak ako je to v lesoch bežné. Za nimi sa odrazu pohol krík. Majka od strachu poskočila a ešte pevnejšie sa chytila Miška. Prosila ho, aby sa už vrátili, ale on mal iný názor. V hlave mal vidinu slávy, ktorá ich zaiste bude čakať, keď sa v poriadku vrátia späť do dediny. „Poď ešte máme pár metrov lana a potom sa vrátime,“ snažil sa ju upokojiť. Po ich ľavej strane zafúkal vietor. V ňom započuli uštipačný smiech. „Počul si to?“ „Áno, to bol iba vietor. Poď! Za chvíľu sa začne stmievať a my musíme ešte aspoň kúsok prejsť.“ Pred nimi sa v diaľke ozvalo dlhé zavíjanie vlka. Majka sa už celá triasla, ale nedovolila si vydať zo seba čo i len hlásku. Miško navrhol, že si začne hlasno pískať, aby vystrašil potulné zvieratá, ktoré by mohli byť v ich okolí, čo dodalo Majke trochu kľudu a odvahy. Napriek tomu sa za ich chrbtom ozvalo silné zavrčanie medveďa. Obidvaja sa rýchlo otočili vzad. Nič tam nebolo. Začali sa rozhliadať. A znova ten smiech. Chechechechechééé! „Miško, poďme už! Strašne sa bojím,“ naliehala. Opäť spoza chrbta ten rev medveďa. Tentokrát sa zdalo, že bol bližšie. Miško vyhodnotil situáciu a pristal na Majkinu prosbu. Keď sa otočili a chceli sa vydať späť, započuli pred sebou beh nejakého zvieraťa. Miško zobral palicu, ktorá bola najbližšie k nohám s cieľom brániť sestru aj seba. Beh sa pomaly začal meniť na dupot. Čakali. Triasli sa. Tá chvíľa sa zdala byť nekonečná. Zo vzdialenosti piatich metrov pred nimi odrazu z húštiny vyskočil vlk a za letu sa premenil na zajaca, ktorý dopadol neďaleko od nich. Okamžite sa s hlasným výkrikom dali na útek. Nasledovali lano. Za behu sa Miško uisťuje, či to isté videla aj Majka. Súhlasila. Po necelej minúte behu došli na koniec lana. Bolo prerezané. Druhý koniec však bol na dosah. Len dva metre od nich. Miško sa vytrhol z Majkineho stisku a bežal oproti lanu. Lano sa dalo do pohybu. "Chechechechechééé", ozvalo sa. Bežal, čo mu sily stačili, no koniec lana bol vždy o kúsok pred ním. Akoby to bola nejaká hra, ale nevedel kto je jeho súper. Napokon spadol od únavy k zemi, s natiahnutou rukou a otvorenou dlaňou smerom k lanu, vzdal svoj boj. So slzami v očiach sa prizeral, ako lano mizne v húštine. O chvíľu ho dobehla Majka, začala doňho päsťami udierať a vzlykajúc kričí: „Toto mi už nikdy nerob! Rozumieš?! Nikdy ma nenechávaj samu!“ On ju objal a nechal vyplakať. Hladkal Majku po vlasoch, popritom aj ukľudňoval tichým hlasom: „Musíme nájsť ten koniec lana, inak sa odtiaľto nikdy nedostaneme.“ Držala sa ho opäť o kus košele, ale pevnejšie než predtým. Nech pátrali ako chceli, nenašli nič. Blúdili hlbokým lesom dlho, až sa dostali na podivuhodne vyzerajúcu čistinku. Bol to veľký prázdny priestor obkolesený vysokými starými dubmi. Nastalo podozrivé ticho. Ani sa nepohli, len sledovali okolie. Odrazu začal fúkať neznesiteľný vietor, ktorý ich takmer zvalil na zem. Ťažkopádne odolávali vetru, zakrývali si rukami tvár pred zvíreným prachom. Nečakane ich niečo chytilo za obe nohy. „Miško, čo je to?“ pýta sa uplakané dievča. Nezmohol sa na odpoveď. Obaja s údivom pozorovali, ako ich telá začínajú omotávať korene stromov. Síce sa bránili, no nič nepomáhalo. Netrvalo dlho, kedy boli už celkom obalený pevnými koreňmi, ktoré im sotva dovolili sa nadýchnuť. Nebolo úniku. Bol im ponechaný iba malý voľný priestor na úrovni očí. Vietor sa upokojil. Pred nimi sa za praskajúceho hrmotu zrútil obrovský strom, ktorý po svojom páde vytvoril veľký oblak prachu. Z prachu sa vynorila postava. Pomalým krokom sa približovala k deťom. Keď prišla až k nim, naskytol sa im nevídaný pohľad. Postava bola veľmi vysoká, v ruke držala palicu. Na sebe mala dlhý šedý plášť s červeným opaskom, na ktorom boli priviazané presýpacie hodiny. Tvár, ako keby bola poskladaná z listov, bradu a vlasy tvorili halúzky stromov, v priestore očí nebolo nič. Nikdy v živote nič podobné nevideli. Chvíľu tento tvor bez pohybu pozoroval vystrašené a slzami zaliate oči detí. Potom sa ich hlbokým mužským hlasom spytuje: „Ako sa opovažujete vstupovať do môjho lesa a ešte si tu tak drzo vypiskovať?! A čo vy neviete, že sem nemá chodiť nikto? Asi vás život omrzel, ale keďže ste len malé deti, dám vám možnosť sa vyslobodiť a vyvediem vás z lesa. Musíte mi však správne odpovedať na jednoduchú otázku. Ak odpoviete zle, za každú takú odpoveď vám zoberiem desať rokov života. Máte šesť pokusov a pokiaľ ani vtedy neodpoviete správne, nikdy vás domov nepustím. Dobre si teda rozmyslite, čo mi poviete, lebo od toho bude závisieť váš život. Kto z vás bude odpovedať?“ Vtedy sa Miško s vypätím síl pokúšal kričať, no tuhé objatie koreňov okolo úst mu dovolilo vydať sotva počuteľný tlmený zvuk. „Vidím, že si chlap. Budem teda jednať s tebou.“ Otočil sa na Miška a mávnutím palice mu vyslobodil ústa. „Povedz mi chlapče, ako sa volám?“ Miško ostal zaskočený. Nemal potuchy, pretože nikdy o takom tvorovi nepočul a ani po dedine sa nechyrovalo o jeho existencii. Premýšľal dlho, až sa tvor rozhneval. „Nemám na vás celý deň!“ Otočil presýpacie hodiny. Miško vedel, že sa musí aspoň pokúsiť uhádnuť jeho meno. Tušil aj to, že sa asi bude jeho meno nejakým spôsobom týkať lesa. „Voláš sa Horislav?“ váhavo sa spytuje. „Zlá odpoveď!“ Tvor zakrúžil pred deťmi palicou a buchol ňou o zem, ktorá sa ihneď zatriasla. Z oboch uväznených detí začala na krátku chvíľu prúdiť žiara do jeho palice. Miško s trasľavým hlasom hádal znova: „Voláš sa Lesomil?“ Situácia sa opakovala. Päťkrát skúšal rôzne mená, ale neuhádol. Zostával mu už len posledný pokus. Čas na hodinách neúprosne odsýpal. Miško bol v koncoch. Premýšľal, potil sa. „Pamätaj! Ak neuhádneš, nikdy vás nepustím!“ hlbokým hlasom im pohrozil tvor. Zrazu si Miško, ani nevedel prečo, spomenul na Andreja. Na jeho príchod. Na jeho vzhľad. Všetko mu začalo dávať zmysel. Keď posledné zrnko piesku prepadlo do spodnej časti hodín, tvor sa ho spýtal naposledy. „Tak čo? Vieš ako sa volám?“ Miško nemal čo stratiť, vyhŕkol zo seba tri podivné Andrejove slová: „Lešij, Lasovin, Polisun.“ „Správne! Mohol som tušiť, že sa dozvieš všetky moje mená od toho darebáka, ktorému sa podarilo ujsť, ale čo som sľúbil, to aj splním.“ Tvor mávnutím palice vyslobodil deti zo zovretia koreňov, ktoré sa vzápätí rozpadli na prach. Otočil sa k hustému lesu, zakrúžil ňou nad hlavou. V tom momente sa stromy ohli a spravili tak viditeľnú cestu von z lesa. „Pokračujte po tejto ceste a vrátite sa tam, odkiaľ ste prišli. Povedzte však všetkým, nech sa neopovažujú viac vkročiť do môjho lesa! K nikomu už milosrdný nebudem a každého, kto sem vstúpi, nikdy von nepustím. A teraz už choďte!“ Po vyrieknutí týchto slov sa tvor rozpadol na kopu lístia a dreva, na ktorom zostal ležať plášť, hodiny a palica. Deti išli pomalým krokom, pretože nemali dostatok síl bežať. Majka počas celej cesty plakala a ďakovala Miškovi, že si spomenul na Andreja. Po tom, čo obaja vyšli z lesa von, ohnuté stromy sa za praskajúceho zvuku vrátili do svojej pôvodnej polohy. Keď prichádzali naspäť do dediny, ľudia už stáli zhromaždený pred svojimi domami. Dohadovali sa kto a akým smerom pôjde hľadať stratené deti. „Vrátili sa, vrátili!“ radostne kričala jedna zo susediek obiehajúc všetky dvory v dedine. Prišli sme k nim a videli ako sa zmenili. Už to neboli deti. Šedivé vlasy, vyplakané oči, zvráskavená koža, roztrasené a zoslabnuté ruky aj nohy. Vyrozprávali všetkým, čo sa stalo. Ako ich zachránili tie tri, teraz už plne pochopené, Andrejove slová. Hneď sa mu išli ospravedlniť za všetky svoje zlé skutky, ktoré voči nemu vykonali. Od ich návratu už nikto nevstúpil do zakázaného lesa, pretože už všetci dobre vedia, že tam žije lesný duch.“
Starenka ešte raz pohladila svoje vnúčence po vlasoch, pobozkala ich na čelo a vraví: „Detičky. Zapamätajte si, že sa máte ku každému človeku chovať s úctou a pokorou. Nech vyzerá akokoľvek. Nikdy totiž neviete, či vám práve on nemôže zachrániť život. Dobrú noc.“

www.fijok.bloger.cz